Metod Macek sa ako dieťa hrával na ornitológa, dnes s partnerkou zachraňuje v Zázrivej stovky zvierat ročne

Cez starostlivé ruky Metoda Maceka a jeho životnej partnerky Andrey Pracharovej prešli od založenia Záchrannej stanice pre zranené živočíchy Zázrivá tisíce zvierat, ktoré potrebovali dočasnú, ale aj dlhodobú pomoc. V objatí zázrivskej prírody našli bezpečie domova takmer všetky druhy zvierat, ktoré na Slovensku žijú. Majestátne dravce, sovy, lane, srny, veveričky, ježkovia, ale aj vydry, medvedie mláďatá, vĺča či rysíča.

Zakladateľ záchrannej stanice Metod Macek v našom rozhovore hovorí o tom, čo viedlo pracovníka národného parku k vytvoreniu centra pomoci pre zvieratá, ako prebieha záchranná akcia, čím sa líši starostlivosť o cicavce a vtáky či ako postupovať pri náleze opusteného mláďaťa. 

Ako sa zrodila predstava o založení záchrannej stanice v Zázrivej?

Myšlienka vznikla, keď som začal pracovať v Národnom parku Veľká Fatra v roku 1990 a mojou pracovnou náplňou bolo zachraňovanie živočíchov. Keďže bolo dosť nepraktické vykonávať záchranu zvierat priamo na pracovisku a bolo mi jasné, že treba mať zvieratá pod stálou kontrolou, vykonávať liečebné zásahy, podávať antibiotiká a podobne, tak sa táto činnosť začala postupne presúvať sem (na Záchrannú stanicu do Zázrivej – poznámka autorky). Získali sme rozhodnutie Úradu životného prostredia na zriadenie stanice a odvtedy sa buduje. Keďže sa nám to rozrástlo a nedalo sa pracovať na oboch miestach naplno, rozhodol som sa nedávno svoju prácu v národnom parku ukončiť. Mal som tam odpracovaných 31 rokov a 241 dní. Starali sme sa tam však vždy len o zvieratá, ktoré patria do územia nášho pôsobenia. Keď mi doviezli napríklad medvieďa z Polonín, tak som si na neho musel zobrať dovolenku.

Takže sa teraz môžete plne venovať záchrannej stanici. Kto Vám však pomáha? Máte zamestnancov?

Nie, nemáme. Slovenský systém je totiž nastavený tak, že by sme ich nemali z čoho financovať. Na porovnanie uvediem český model, podľa ktorého má stanica podobná našej troch až piatich zamestnancov platených štátom a ešte k tomu garantovaný rozpočet. My nemáme ani jedno, ani druhé. Takže na stanici pracujeme len my s partnerkou. Máme však veľkú sieť spolupracovníkov, ľudí, ktorí nám pomáhajú s projektami a so zabezpečovaním potravy. Cez leto organizujeme aj firemné brigády. Ak vtedy príde 10 ľudí a pracuje na stanici 5 hodín, tak je to pre nás obrovská pomoc, keďže odrobia akoby našich 50 hodín. Pomáhajú nám pri výstavbe priestorov pre zvieratá, pri natieraní drevených prvkov, silní chlapi pomáhajú s úpravami terénu, no vždy sa nájdu aj ľahšie práce pre ženy.

Pri vytváraní vhodných podmienok pre zvieratá a zabezpečovaní starostlivosti určite vznikajú nemalé finančné náklady. Ako sa s tým vysporiadavate, keďže ku Vám nesmeruje priama pomoc od štátu?

Jediné financie, ktoré získavame od štátu, sú refundácie nákladov na potravu, čo je 1 – 5 eur na deň na živočícha. V prevažnej miere preto fungujeme na financiách, ktoré získavame cez granty, z 2 % z dane či od sponzorov. Cez nadačné programy potom môžeme financovať ekovýchovné aktivity, propagačné materiály, veterinárnu starostlivosť, ale aj výstavbu voliéry. Fungujeme vlastne vďaka tomu, že nie sme úplne neznámi na Slovensku, dlhodobo pracujeme na ekovýchove a ľudia nás radi navštevujú.

Zdroj foto: Facebook/Záchranná stanica pre zranené živočíchy Zázrivá

Lákala Vás práca so zvieratami už od malička?

Moji predkovia boli hospodári, gazdovia, čiže všetci mali vzťah k zvieratám, aj keď trošku iný, ale zvieratá na našom pozemku boli vždy. Čo sa týka mňa, ja som sa so záujmom o vtáky už narodil, od malička som sa im venoval a ako dieťa som sa dokonca hrával na ornitológa. Neskôr som to doplnil o lesnícke vzdelanie a celý život som v podstate pracoval v ochrane prírody. Takže aj napriek tomu, že nemám veterinárne vzdelanie, za vyše 30 rokov práce v tejto oblasti a problematike sa na mňa veľa nalepilo.

Uplatňujete svoje doterajšie vedomosti len pri konkrétnych druhoch zvierat alebo sú dvere záchrannej stanice otvorené pre každého tvora, ktorý potrebuje pomoc?

Na začiatku som mal predstavu, že sa budem venovať len sovám a dravým vtákom, a to hlavne orlom skalným, pretože s tými som pracoval aj profesionálne v národnom parku. Potom sa však povedomie o nás rozšírilo a už sa nedalo ďalej vyhovárať. Keď ľudia vedeli, že tu je stanica a doniesli nám, povedzme, labuť, tak som ju zobral, pretože inak by nebolo možné je niekde umiestniť. V tom času nebolo v okolí nič podobné. Preto sa už momentálne nešpecializujeme na nejaký druh zvierat.

Viete, koľko zvierat Vám počas Vášho pôsobenia prešlo cez ruky?

Nemám to presne spočítané, ale mohli by sme to približne počítať ako 200 zvierat ročne vynásobených 20 rokmi. Nie všetky prežili a samozrejme, sú aj zranenia, s ktorými už nie je možné zviera prinavrátiť do prírody. Napríklad, keď myšiakovi alebo inému vtákovi chýba krídlo, ktoré už jednoducho nedorastie. Vtedy ide o trvalý hendikep, pričom pre takéto prípady následne hľadáme nejaké vhodné umiestnenie alebo zostávajú u nás ako pestúni. Teraz aktuálne máme na dožitie asi dva sokoly, dva myšiaky a štyri orly skalné.

Ako prebieha celá záchranná akcia od oslovenia záchrannej stanice až po vypustenie zvieraťa do prírody?

V posledných rokoch je spoločnosť dobre nastavená. Vidíme, že ekovýchova a jej prezentácia na sociálnych sieťach prináša svoje plody. Príchody ku nám sú rôzne, niekedy sadnem do auta ja a idem po zviera sám, ale väčšinou nám ľudia zavolajú, že niečo našli, prípadne zviera v rukách alebo v krabici rovno dovezú k nám na stanicu alebo na partnerské kliniky, s ktorými spolupracujeme. Tam špičkoví veterinári spravia diagnostiku a všetko potrebné. Takto fungujeme s Veterinárnou klinikou Žilina na Vlčincoch, kde pracuje náš syn a spolupracujeme aj s veterinou Turiec a taktiež s jednou veterinou na Liptove. Tam napríklad sove zrazenej autom spravia röntgen a my už potom zabezpečíme ostatné veci a pokúšame sa dať zviera do stavu, aby sa mohlo vrátiť do prírody. Niekedy je však najlepšie skrátenie utrpenia pacienta a jeho uspatie. Napríklad, keď bocian príde o nohu, tak je pre neho život stratený. Môžeme ho udržiavať pri živote, ale nemá to význam. Pokým vtákovi chýba krídlo, tak ho môžeme chovať v zajatí, ale keď mu chýba noha, tak je to veľmi zlé.

Aký je ideálny postup pri nájdení zraneného alebo opusteného zvieraťa?

V prvom rade by mal nálezca volať na konkrétny národný park, Štátnu ochranu prírody Slovenskej republiky alebo priamo na záchrannú stanicu či na číslo 112. Po dohode s odborníkmi sa potom stanoví ďalšia aktivita. Zachraňovať na vlastnú päsť je niekedy kontraproduktívne, pretože často sa zachraňujú zvieratá, ktoré nepotrebujú vôbec žiadnu záchranu. Väčšinou sa to deje pri mláďatách spevavcov, ktoré povyskakujú z hniezda a behajú, povedzme, po parku. Rodičia ich kŕmia, ale samica živí aj ďalšie tri mladé niekde v okolí. Takže, keď ich ľudia vidia samé, tak sa zľaknú a chcú ich zachrániť, aj keď to vôbec nepotrebujú.

Takisto napríklad srnčatá. Rodina ide aj so psom na prechádzku do prírody, pes vyšteká sŕňa, okamžite ho zabalia, lebo je tam opustené a z auta zavolajú, že nám vezú srnča, ktoré zachránili. Je to ale presne naopak. Nezachránili ho, ale zobrali mame, čo je problém, pretože už ho nemusí potom prijať. Niekedy sa to podarí, ale veľmi často nie. Môžeme ho skúsiť povytierať trávou, ale pachy sú u cicavcov veľmi dôležité. U vtákov to je inak, tie nemajú čuch. Napríklad také drozdíčatá sa dajú vrátiť aj po dvoch dňoch. Iné drozdy sú dokonca schopné kŕmiť aj cudzie mláďatá, keď sa nacházajú v teritóriu hniezda.

Sú nejaké poznávacie znaky, ktoré napovedajú, že ide o opustené mláďa? Napríklad pri tom spomínanom srnčiatku?

Ak niekedy zbadáte srnča, ktoré chodí, píska a pri tom ešte napríklad aj kríva a sú pri ňom muchy, tak je určite opustené a niečo sa tam stalo. Za normálnych okolností totiž iba leží v tráve a je ticho a nepohne sa, ani keď prídete k nemu. Je to tak nastavené, aby s ním mama nemusela všade chodiť. Celý deň je schované vo vysokej tráve, mama vie kde je, po zotmení príde za ním, nakŕmi ho a v noci sa presunú zase niekde inde. Takže treba sa naň zamerať, iba keď vyložene chodí, píska a hľadá mamu. To isté ako vtáča, ktoré sedí našuchorené a podriemkava, tomu tiež pravdepodobne niečo je. V tomto prípade nejde o to, či je opustené, ale či je zdravé alebo choré. Často sa ľudia stretávajú s očividnými problémami, ako keď vtáčik nevie alebo nechce vzlietnuť, jedno krídlo nefunguje alebo kríva a padá na zem. Vtedy ide o jasné poranenie a treba to čím skôr riešiť.

Zdroj foto: Facebook/Záchranná stanica pre zranené živočíchy Zázrivá

Ako by zareagovala záchranná stanica, keby došlo k náhláseniu „nebezpečného“ druhu zvieraťa?

To nie sú nebezpečné zvieratá, to sú mláďatá. Väčšinou ide o malé siroty, ktoré majú kilogram, dve alebo päť. Neviem si predstaviť, že by sme zobrali 100-kilogramového medveďa. Mali sme u nás na stanici aj malé medvieďatá priamo z brlohu. Nevieme, čo presne sa stalo matke, ale niekoľko dní sa intenzívne ozývali z brloha. Nastavili sa fotopasce v okolí, aby sme sa presvedčili, že matka sa naozaj nepohybuje niekde v okolí, ale keďže neprišla a mláďatá boli na hranici prežitia, tak ich z národného parku previezli rovno k nám. Rovnako to bolo aj s malým vĺčaťom, ktoré sme našli v hroznom stave, úplne vyhladované. Bojovala o život a len vďaka prevozu a veterinárnemu zásahu napokon prežila.

Ako dlho si takéto mláďatá nechávate na stanici?

Vlčicu sme mali skoro rok, ale mali sme aj malé rysíča, ktoré prišlo v lete a keďže muselo zosilnieť, tak u nás aj prezimovalo. Ideálne obdobie na vypúšťanie mladej šelmy je jar, keď je všade veľa mláďat a najmä potravy. Ich vypustenie v zime by bolo veľmi netaktické.

Nezvyknú si takto odchované mláďatá na ľudí a na jednoduchý prísun potravy?

Trochu áno, ale nie celkovo na všetkých ľudí. Naučia sa totiž komunikovať len s nejakým jedným človekom. Aj vlčica, ktorú sme mali, tak reagovala len na moju partnerku, mňa sa bála a nechcela spolupracovať. Jednoducho, je to vlk, toho nikdy neskrotíte ako psa. Keď ale prídu malinké mláďatá, tak s nimi musíte mať kontakt, ale aj ten neraz prirodzene utíchne. Máme vydry, ktoré som úplne na začiatku mohol mať na rukách a hladkať, ale teraz by som sa ani neodvážil, lebo by ma dohryzli obidve.

Čo sa týka potravy, všetky zvieratá vo voľnej prírode majú geneticky zakódované, že sa vedia o seba postarať. Problémom sú cicavce, ktoré ešte musíme mať na mlieku. Tie majú potom silnú väzbu na človeka. Medvieďa, ktoré vychováte od fľašky už nemôžete vrátiť do prírody. Ale medvieďa, ktoré už predtým behalo po lese, má asi 10 kilogramov a vyživí sa na potrave, ktorú dostane bez toho, aby vedelo, že je od nás, tak také vrátiť môžeme.

Podľa čoho vyberáte miesta, kde zviera po doopatrovaní vypustíte?

Je viacero nuáns, ktoré musíme dodržiavať. Niektoré vypúšťame len tu. Sťahovavé vtáky nie je dôvod prenášať na miesto nálezu, keď pôjdu napríklad do Afriky za pár dní. Vtedy s nimi stačí vyjsť na najbližší kopec. Sú však aj druhy, ktoré sú silno teritoriálne, ako napríklad orly skalné. Keď máme jedinca z konkrétneho územia a v rozumnom čase ho vraciame späť do prírody, tak ho, samozrejme, vrátime k partnerovi. Na inom mieste by sa stal votrelcom, takže by ho ostatné orly vyháňali a mohlo by dôjsť aj ku fyzickému kontaktu. Pri iných druhoch zvierat zase platí, že musia byť podľa poľovného zákona vypustené v poľovnom revíri, v ktorom boli nájdené.

Mláďatám vydry zase postupne otvoríme výbeh a oni začnú behať po potoku. Zo začiatku sa vracajú, deň strávia na stanici a v noci lobzujú po potoku. Postupne sa dostávajú aj o niekoľko kilometrov ďalej, kde si hľadajú potravu. A potom keď uvidíme, že jeden ale dva dni neprišli naspäť, a teda sa o seba vedia postarať samé, tak ich odchytím a vypustím na väčší tok, napríklad na Váh. Pre mláďatá sokolov a sov tu máme zase rozlietavaciu voliéru, na ktorej vrchole sa nachádza letáč. Odtiaľ vyletujú, vracajú sa najesť a takýmto prirodzeným spôsobom zdivejú a napoja sa do životného kolobehu. Takže nejde o nejaký náhly proces, vždy ich na odchod pripravujeme.

Kde smerujú ďalšie kroky zvierat, ktoré už nemôžete vrátiť do prírody?

V takých prípadoch už zafunguje legislatíva a na rad prichádzajú zoologické záhrady. Najkrajším príkladom boli naše dve medvieďatá. Tie tiež skončili v košickej ZOO, kde sú atrakciou, sú tam úplne milované, majú ich radi a majú parádny výbeh. Žiadna betónová jama, ale len elektrický oplotok, čiže je na ne krásny pohľad a oni sa zatiaľ môžu od rána do večera hrať. 

Aký je Váš názor na kontaktné zoologické záhrady?

Určite neodporúčam ich rozmach. Keď už má dôjsť k jej vzniku, mali by sa tam chovať z môjho pohľadu len spoločenské zvieratá. Určite by som tam nerád videl medvieďa odchované v zajatí, ktoré na druhý rok vymení ďalšie mláďa, pretože medveď za rok narastie z 5 kíl na 50 alebo 100 a potom už je nebezpečný pre ľudí. Potom ide do ďalšej ZOO alebo do záchytného zariadenia, ale to nie je pre neho žiadna výhra. Preto si osobne myslím, že by malo byť zakázané chovať zvieratá za týmto účelom a už vôbec nie ich pre účely zábavy rozmnožovať. Pokiaľ máme núdzový prípad, že sa zviera dostane z prírody samé, tak tam nie je čo vymýšľať. Musíme ho umiestniť niekde, kde bude mať vhodné podmienky. Ale rozmnožovať ich iba kvôli tomu, aby sa polroka s nimi hrali deti a potom išli do nejakej obory, to mi nepríde vhodné. Teraz sa však sprísnila legislatíva, ktorá zakazuje množenie mačkovitých šeliem, takže uvidíme, čo bude ďalej.

Súčasťou práce Vašej záchrannej stanice je aj navracanie istých druhov zvierat do lokalít, kde už vyhynuli…

Áno, v tomto smere spolupracujeme s významnou českou stanicou v Bartošoviciach, ktorá je jednou z najstarších a podľa mňa aj najlepšie fungujúcich staníc. Jedným z projektov bolo znovuobnovenie populácie orla skalného u našich českých susedov. Robili sme to spôsobom záchrany druhých, mladších mláďat, keďže medzi orlami existuje kainizmus, keď starší súrodenec nedovolí prežiť tomu mladšiemu. My sme ich však zachránili, vychovala ich naša orlia pestúnka a potom sme ich mohli bezpečne vypustiť priamo v Moravsko-sliezskych Beskydách. Recipročne nám česká strana dodávala sovy, ktoré sú u nás pomerne vzácne a veľmi na ústupe. V stanici mali hendikepované jedince plamienok driemavých a maličkých kuvikov, z ktorých vytvorili chovné páry a ich mláďatá následne odchovali a vypúšťali na našom území.

Súčasťou Vašej záchrannej stanice je aj ekocentrum, kde zoznamujete verejnosť s Vašimi aktivitami. Ako sa ku Vám dostanú záujemcovia o návštevu?

Jedenkrát v týždni, v nedeľu o deviatej, robievame komentovanú prehliadku stanice spolu s premietaním krátkeho filmu. Musím ale zdôrazniť, že to nie je typ kontaktnej ZOO, kde sa zvieratá hladkajú. My robíme odborný výklad o záchrane zvierat, takže malé deti to väčšinou nezaujme. Keďže najmä počas letných mesiacov ku nám neraz prišlo naraz 30 alebo 40 ľudí, rozhodli sme sa pre systém rezervácie vopred. Stačí kliknúť na tlačidlo rezervovať na našom Facebooku a v rezervačnom systéme si vybrať niektorú nedeľu alebo vyplniť formulár na webe.

Tým, že sme doma a nechodím už nikde inde do práce, tak vieme urobiť program aj pre školy. Tu u nás organizujeme pre decká aj školský prírodno-vedný ekologický krúžok Priateľov prírody, ktorý má širšie zameranie. Neriešime teda len rehabilitáciu zvierat, ale aj ochranu prírody a jej spoznávanie.

Zdroj foto: Facebook/Záchranná stanica pre zranené živočíchy Zázrivá