Žilinskí aktivisti na hranici s Ukrajinou: Veľa ľudí na jednom mieste, ktorí čakajú, čo bude ďalej (REPORTÁŽ)

Iniciátori zbierky Žilina pomáha Ukrajine, ktorá sa uskutočnila 27. februára pred Metrom, naďalej pokračujú v pomoci pre ukrajinských obyvateľov. V rámci ďalšej akcie zo strany Žilinčanov som sa teda rozhodla ísť s nimi na hranice, kde bol naplánovaný prevoz utečencov do dočasného domova do Žiliny, a celú túto udalosť zdokumentovať.

Prevoz mi bol oznámený v deň odchodu, takže za pár hodín som sa zbalila, nakúpila nevyhnutné veci a očakávala príchod dobrovoľníkov-záchranárov. Odchod bol približne o 19. hodine spred Metra, kde sa stretli 3 dodávky a dohodli na inštrukciách týkajúcich sa komunikácie cez vysielačky.

Dobrú náladu vystriedal smútok

Cesta na hraničný priechod Ubľa nám trvala niečo cez 5 hodín. Počas cestovania u nás panovala ešte dobrá nálada, po prvom checkpointe (kontrolný bod, pozn. autorky) v Ubli nás však úplne prešla. Dokopy nás kontrolovali asi 3 skupinky policajných príslušníkov, ktorí sa pýtali základné otázky: kto sme, kde ideme a prečo tam ideme. 

Po kontrolách nasledovala návšteva hraničného tábora. Hoci bolo krátko po 1. hodine a von bolo naozaj chladno, ľudia v dekách stáli v mrazoch v okolí záchrannej „stanice“, ktorá ešte pred niekoľkými dňami fungovala ako kultúrny dom.

Pohľad mi upútali najmä uslzené pohľady vystrašených detí, nepokojných bábätiek, ale taktiež aj naši vojaci, ktorí prísne stáli a dozerali na bezpečnosť so zbraňou v ruke. S dobrovoľníkmi sme vyložili pár vecí ako kočík či oblečenie, ktoré si organizátori tábora postupne nosili dovnútra budovy. 

Ľudia na hranici stoja v chladnom počasí nespočetné množstvo hodín

Kým sa diskutovalo o tom, ktorí obyvatelia Ukrajiny pôjdu s nami do Žiliny, my sme sa zatiaľ rozhodli ísť priamo na hranice a získať podrobnejší prehľad o situácii. Už z diaľky bolo vidieť množstvo policajných aj armádnych príslušníkov, stany Červeného kríža a vo vybavovacom priestore dve dlhé kolóny áut, po ľavej strane od nich bola kolóna peších. Deti s matkami a starí ľudia aj o takejto nočnej hodine neustále čakali v radoch na úkryt v bezpečí. Za hraničnou čiarou ostávali iba muži schopní boja hľadiac na svoje rodiny ako v diaľke nastupujú do tranzitných áut.

Odchytila som si policajného príslušníka, ktorý bol ochotný podrobnejšie mi opísať situáciu na hraniciach. „Za posledný deň sme vybavili 750 – 800 áut a 4,5-tisíc peších, ľudia neustále prichádzajú,“ vysvetľuje. Na strane priechodu na Ukrajinu je prázdno, pýtam sa ho teda, že či nie je možné ísť sa aspoň pozrieť, ako to vyzerá na ukrajinskej strane. „Tak to určite nie! Pustiť vás však samú môžem, pokiaľ máte pas, no bohvie, kedy sa vrátite naspäť, keďže by ste museli aj vy vystáť tú radu. Pomoc vám na druhej strane nevieme zabezpečiť...“ 

Na našej strane hranice sú kontroly slovenských colníkov, na strane ukrajinskej sú colné kontroly zo strany Ukrajiny. Na to, aby sa Ukrajinci dostali cez hranice, potrebujú prejsť kontrolou na svojej a aj na našej strane. Ešte venujem posledný pohľad utekajúcim deťom z hranice do bezpečia tranzitných áut a vraciam sa naspäť do dodávky smerujúcej do tábora. 

Organizovaný chaos

Vo vnútri tábora na mňa pôsobí situácia veľmi chaoticky, snažím sa preto nájsť zodpovedného človeka. Po chvíli zisťujem, že tábor hlavného vedúceho nemá. Fungujú tam ale 3-4 skupiny organizátorov, ktorí zabezpečujú následný prevoz Ukrajincov podľa toho, kde chcú dočasne bývať. Vo vonkajších priestoroch majú postavené stany, kde postupne vybavujú prichádzajúcich utečencov. Okrem zabezpečovania ďalšieho presunu poskytujú aj nocľah, jedlo, potreby pre deti, hygienické potreby – skrátka všetko nevyhnutné.

Jeden z českých organizátorov mi vysvetľuje, že väčšina Ukrajincov presne vie, kam chcú ísť – majú napr. rodinu alebo známych v mestách na Slovensku, v Česku, Maďarsku či Poľsku. Podľa toho je im pridelená skupina, ktorá vybavuje následný prevoz a bezpečný dočasný domov. Zaujíma ma, ako dlho sa obyvatelia Ukrajiny v tábore približne zdržia. „Ono je to individuálne. Máme také prípady, že tu na prevoz čakajú pár minúť, ale aj také, kde čakajú aj 10 – 12 hodín.“ Všetko záleží od toho, kam chcú ísť, voľné kapacity na prevoz a taktiež počet dobrovoľníkov, ktorí ich tam môžu dopraviť.

Presúvam sa preto dovnútra, kde cez chodbu vidím obrovskú miestnosť kultúrneho domu s pódiom. Na celej ploche pod pódiom a aj na pódiu sú rozložené postele, matrace, kopy oblečenia, kufre,... Ľudia sa rozprávajú medzi sebou, ležia, sú schúlení pod dekami, niektorí aj so svojimi domácimi miláčikmi – vidím labradora pod dekou a trasúcich sa yorkšírov. Pred vojnou utekajú nielen ľudia, ale aj zvieratá.

Jeden z organizátorov slovenskej skupiny mi ukazuje priestory, zatiaľ čo naši žilinskí dobrovoľníci sa dohadujú na ďalšej spolupráci v rámci zabezpečenia prevozu a dočasných domovov v Žilinskom kraji. Sprevádza ma cez skladové priestory, ohrievacie stany, výdaj jedla. Vysvetľuje mi, že veľa Ukrajincov nevie po anglicky, preto majú v komplexe aj prekladateľov. Keď prechádzame pomedzi jednotlivé matrace a postele, zazriem staršieho muža s veľkou ranou na vrchnej pravej časti hlavy, odkiaľ mu vyteká krv. Naši žilinskí záchranári-dobrovoľníci mu okamžite poskytnú prvú pomoc v súčinnosti s ošetrovateľkou z tábora.

Ja sa zatiaľ snažím zohnať prekladateľa a zistiť, ako k úrazu prišiel. „Počas prechádzania cez hraníc sa mu pošmyklo cez nejaké palety a padol hlavou na zem,“ prekladá mi dedkovu odpoveď jeden z organizátorov. Počas ošetrenia bol pokojný, no stále očami niekoho hľadal. „Má tu rodinu. Ženu a nevestu s tromi deťmi. Aj oni pôjdu s vami do Žiliny,“ dodáva organizátor. Hoci ošetrovatelia a dedko si navzájom kvôli jazykovej bariére nerozumeli, jeho vďačný pohľad a pevný stisk rúk ošetrovateľky hovorili za všetko. 

Presúvame ľudí do dodávok. Pre malé deti ešte hľadáme v tábore voľné autosedačky a vajíčka, keďže rodina dedka má dvojičky vo veku jedného roka a malého 7-ročného chlapca. Mamička s chlapcom a jednou z dvojičiek si sadá úplne dozadu, pred nimi nasadá babka s druhou dvojičkou a posledný nastupuje dedko. Nerozumieme si ani slovo, ale vidím, že mamička detí sa snaží prikryť svojím oblečením bábätko a ochrániť ho tak pred zimou. Vo svojom ruksaku som mala 2 deky pre prípad núdze, keby som to potrebovala. Vyberám jednu huňatú deku a podávam ju mamičke, druhú podávam babke pre druhé dieťatko. Obe mi ďakujú v ukrajinčine – to slovo vďaky už rozoznávam, je ho tu počuť na každom kroku. 

Vyrážame pred pol 4 ráno a na cestu naspäť do Žiliny som nasadla do tej istej dodávky ako táto rodina. Mali sme tam aj dobrovoľníka-prekladača z okolia Ružomberka, ktorý si potreboval vziať nejaké doklady z domu a vrátiť následne naspäť na hranice. Prostredníctvom neho sa spýtam, či by bola rodina ochotná so mnou komunikovať a odpovedať na otázky. Po súhlase sa teda dozvedám, odkiaľ prišli.

Dlhá cesta na Slovensko z pohraničného Charkova

Celá rodina pochádza z druhého najväčšieho ukrajinského mesta Charkov (populácia takmer 1,5 mil. obyvateľov, pozn. autorky), ktoré sa nachádza na hranici s Ruskom. Práve toto mesto bolo medzi prvými, ktoré boli bombardované. „V to ráno, keď sa začala vojna, sa starí rodičia, ich syn (30 r.) a jeho žena (32 r.) s deťmi začali baliť a okolo obeda vyrazili preč z mesta. Prvotný plán bol dostať sa o kúsok viac do stredu krajiny, no po dlhej a upchatej ceste sa im, bohužiaľ, pokazilo auto. Narazili však na dobrovoľníkov, ktorí im poradili, aby sa vybrali rovno na hranicu so Slovenskom, a pomohli im dostať sa tam. Cesta na hranice im trvala 4 dni,“ posúva mi informácie prekladateľ. Zmienka o dedkovom synovi mi vytvorila ďalšie otázky. Zisťujem, že ostal na hranici. Muži vo veku od 18 do 60 rokov nemajú dovolené prekročiť hranice, sú totiž povolaný brániť krajinu. Mamička mi však vysvetľuje, že s manželom, ktorý ostal na hranici, je stále v kontakte. Do dnešného dňa však pred hranicou čaká... Verí, že sa k svojej rodine napokon dostane.

Ako tvrdí dedko, Žilina je dočasná zastávka. Druhého syna má totiž v Nemecku, ktorý by mal polovicu rodiny vyzdvihnúť už na ďalší deň a odviezť ju do Nemecka a následne sa vrátiť po druhú polovicu. Náš rozhovor prerušuje náhle zastavenie všetkých našich dodávok. Vidím vystupovať žilinských dobrovoľníkov a potom si všimnem, že na druhej strane cesty je v priekope dodávka s ukrajinskými značkami.

Záchranná akcia na ceste

Vystupujem z auta, nasadzujem si reflexnú vestu a v mrazoch vytáčam číslo tiesňovej linky. Zatiaľ čo Žilinčania poskytujú prvú pomoc, ja sa snažím upresniť záchranným zložkám, kde sa približne nachádzame, keďže sme boli v lesnatej časti medzi dvoma dedinami. Pár chlapov malo na starosť bezpečnú premávku, pár podávalo prvú pomoc. Všetko sa dialo akosi rýchlo. Ukrajinec, ktorý zišiel z cesty, dostal mikrospánok. Pri náraze mu odtrhlo zasúvacie dvere a cez voľný priestor vypadli von jeho nepripútané deti, ktoré spali – dve dievčatká vo veku 2 a 6 rokov. Jeho dodávka bola približne 7 metrov od odtrhnutých dverí a bosých, na smrť vystrašených detí.

Otec bol v takom šoku, že sa snažil presunúť deti do dodávky a prosil našich chlapov, aby mu pomohli dať naspäť dvere a vytiahnuť dodávku z poľa. Nikto z nás nechápal, čo sa práve deje. Snažili sa ho teda upokojiť a ošetriť 2-ročné dievčatko, ktoré kričalo od bolesti a vyplašenia. Šesťročná Máša držala okolo pása mladšiu sestru. Neplakala, no oči mala zaslzené a pery sa jej triasli od strachu a šoku. Otec si však nechcel dať poradiť, stále tvrdil, že musí pokračovať v ceste. 

Po pomoci prekladateľa sme zistili, že otec s dvomi malými dievčatkami prekročil nedávno hranice. Trvalo mu tri dni, kým sa dostal na Slovensko. Jeho žena ho nasledovala a on sa snažil dostať sa naspäť, aby ju vyzdvihol. Kým ošetrovali dvojročné dievčatko, obúvala som premrznutú staršiu Mášu do topánok. Na miesto už dorazili všetky záchranné zložky a my sme mohli pokračovať ďalej v ceste.

Návrat do Žiliny

Rodinu z Charkova sme napokon vyložili v Terchovej v rodinnom dome, ostatných v centre Žiliny do prerobených budov na dočasné centrum pre utečencov. Ak by som to mala zhrnúť, tak za pár hodín sa nám stalo toho neskutočne veľa. Cestovali sme na východ, navštívili sme hranicu a tábor, kde sme pomáhali aj pri ošetrovaní, vyzdvihli sme 17 ľudí (z toho 5 maloletých detí), cestou zachránili po autonehode otca s dvomi malými deťmi a bezpečne dopravili Ukrajincov do dočasných domovov. Akcia sa ukončila zhruba po približne 16-17 hodinách.

Je tu ešte jedna zaujímavosť, ktorú by som nerada vynechala. Prekladateľ a dobrovoľník na hraniciach, ktorý nám bol celý čas nápomocný, je pôvodom Rus. Deväť rokov už žije v okolí Ružomberka spolu s manželkou a deťmi. Posledné dni trávi na hranici a pomáha ukrajinským obyvateľom dostať sa do bezpečia.