Žilina príde pre zvláštne pozemkové prevody buď o desaťtisíce až stotisíce eur, alebo o pôdu

Keď v apríli spisovali obyvatelia mestskej časti Žiliny Bánová petíciu proti požiadavke súkromného investora na zmenu funkčného využitia pozemkov pri kostole v územnom pláne mesta, nemalá časť z nich zostala zaskočená, ako môže byť plocha s verejne prístupnou športovou infraštruktúrou a detskými ihriskami, o ktorú sa navyše mesto Žilina roky stará, v súkromných rukách. Miestni chceli petíciou poukázať na to, že v prípade schválenia zmien v územnom pláne a následnej výstavby rodinných domov, by zanikla snáď posledná zelená plocha s možnosťou hier a športového vyžitia mládeže i dospelých v rámci mestskej časti. Podnet na zmenu podali majitelia pozemkov, Mestské zastupiteľstvo v Žiline ho prerokovalo a zamietlo.

Na krátky čas obavy o výstavbu v Bánovej utíchli. Predmetné parcely sa teraz objavujú v oveľa závažnejších súvislostiach, ktoré verejnosti predstavila časť poslancov a aktivistov. Pozemky v Bánovej sú len jedným z príkladov, ako neobvyklou sériou právnych operácií a prevodov prešiel majetok do vlastníctva súkromných osôb alebo firiem. Pomohol k tomu aj štát, ktorý s dobrým úmyslom pripravil mechanizmus na prinavrátenie čo najväčšieho množstva pôdy pôvodným vlastníkom po zmene režimu. Poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky a zároveň Mestského zastupiteľstva v Žiline Miriam Šuteková upozornila s kolegami na niekoľko rozsiahlych skupín pozemkov v rôznych častiach Žiliny, ktoré v uplynulých rokoch získali za pomerne neštandardných okolností noví majitelia.

Doterajšie poznatky, ku ktorým dospeli nezávisle na sebe rôzne skupiny osôb alebo jednotlivci, prezentovali symbolicky práve v Bánovej pri kostole. Tu sa sporné parcely nachádzajú a tento prípad je dopodrobna a perfektne zdokumentovaný v právnej analýze. Objednalo si ju mesto Žilina. V celej veci je už podané trestné oznámenie, nepodalo ho mesto, ale obyvatelia. Práve to je jedna z vecí, ktorú vyčítajú súčasnému vedeniu na radnici.

Mesto si vlastníctvo nenárokuje, nemocnica áno

Šuteková je spolu s aktivistami a kolegami presvedčená, že mesto Žilina by malo podať žaloby o určenie vlastníctva, ktorými by v prípade úspechu mohlo získať pozemky alebo iným spôsobom sa domáhať získania kontroly nad majetkom. Presne tak totiž postupuje Fakultná nemocnica s poliklinikou v Žiline. V jej areáli sa nachádzajú taktiež zvláštne prevedené pozemky. Na okresnom súde v Žiline aktuálne vedie proti spoločnosti EMINVEST s. r. o. súdny spor o určenie vlastníckeho práva k viacerým parcelám, nachádzajúcim sa v areáli nemocnice. Niektoré z nich sú pod cestnými komunikáciami.

Súd zároveň vydal neodkladné opatrenie v súvislosti s týmito pozemkami, keď žalovanej firme nariadil zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami, a to vrátane ich akéhokoľvek prevodu, zaťaženia v prospech inej osoby, zriadenia akéhokoľvek práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu alebo akéhokoľvek iného zaťaženia. A to až do právoplatného skončenia konania vo veci. Nariadenie slúži na to, aby nestihli majitelia pozemok v priebehu procesu zaťažiť.

Súd nariadil majiteľovi zdržať sa ďalších operácií s pozemkom až do rozhodnutia. Zdroj: katasterportal.sk

V prípade jeho získania do majetku nemocnica vďaka tomu nebude musieť znášať dodatočné ťarchy alebo finančné náklady. Súd tým vzal relatívne čerstvým majiteľom pozemkov možnosť špekulovať a „poistiť“ sa pre prípad, že súdny spor prehrajú. V niektorých okolitých pozemkoch v areáli žilinskej nemocnice sú už vlastníci v konkurze.

Ak by ale nemocnica určovacie žaloby prehrala, pravdepodobne to výrazne ovplyvní hospodárenie do budúcnosti. Obzvlášť, ak sa súčasní majitelia budú snažiť speňažiť vlastníctvo, a to buď vo forme predaja, alebo pravidelne vyplácaného nájmu za užívanie pozemkov. Poslankyňa Miriam Šuteková na tlačovej konferencii upozornila, že podobné nástrahy môžu čakať aj na mesto Žilina a potenciálne do budúcna ochudobňovať mestský rozpočet o najmenej státisíce eur. Doplnila, že už dnes bolo podaných niekoľko žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Speňažiť získané vlastníctvo pozemkov sa už v minulosti pokúsila firma EMINVEST, teda tá, ktorú žaluje nemocnica o určenie vlastníctva. Počas leta 2020 ponúkla spoločnosť mestu niečo málo vyše 4 800 metrov štvorcových pôdy v oblasti za Vuralom za 3 milióny eur s DPH. Na pozemkoch stoja takzvané švédske domčeky, a ešte minulé zastupiteľstvo počas primátorovania Igora Chomu plánovalo v lokalite na susedných pozemoch rozsiahlu výstavbu nájomných bytov.

Mesto vysporiada časť územia pre nové nájomné byty za Vuralom, nájomníci ich za odplatu opustia

Časť aktivistov kritizuje to, že mesto sa nesnaží získať do vlastníctva aj pozemky pod švédskymi domami. „Aby nedošlo k veľkému odlivu peňazí z mestského rozpočtu len preto, že na tých pozemkoch stojí mestská infraštruktúra, je potrebné zabojovať, aby sme neprišli o veľkú časť rozpočtu. Na tému chceme upriamiť pozornosť preto, lebo sa nechceme dostať do tohto stavu,“ uviedla Šuteková. Na výzvu zareagoval hneď nasledujúce ráno primátor Žiliny Peter Fiabáne. Rovnako sa postavil pred novinárov a vysvetľoval súčasný pohľad vedenia radnice na problematiku.

Keď sme ešte v októbri oslovili mesto so žiadosťou o informácie k téme po prvotnej medializácii a pýtali sa, prečo mesto nekoná, hovorca mesta Vladimír Miškovčík v odpovedi poukázal na to, že vtedy neboli prezentované konkrétne prípady. A vyzval poslankyňu na ich predloženie: „Vo všetkých pre nás známych prípadoch vysporiadavania pozemkov mesto aktívne koná. Ak má pani poslankyňa Šuteková iné vedomosti, je potrebné, aby uviedla, ktoré konkrétne pozemky myslí,“ odpísali 29. októbra z komunikačného oddelenia mesta Žilina.

Po sérii ďalších videí je jasné, že sa problém pozemkov v spojitosti s mestom týka najmenej parciel pri Vurale a v Bánovej. O dva týždne neskôr už primátor na tlačovej konferencii priznal, že problematika „Vuralu“ nie je pre neho neznáma. Mesto síce nepodalo žalobu o určenie vlastníctva, ale podľa Fiabáne je aktívne tým, že sa bráni v žalobe. A snaží sa spor neprehrať.

Najvyšší predstaviteľ mesta v utorok zároveň naznačil, že súdne spory nezačalo mesto pre niekoľko dôvodov – medzi nimi aj ten, že spracovateľ právnej analýzy sa v prípade Bánovej ústne vyjadril, že šanca na úspech je približne 50 na 50. Zjavne opatrné vyjadrenie predpokladu úspechu v súdnom konaní je základom výkonu práce racionálne uvažujúceho právnika a v krajine s demokratickým zriadením vrátane oddelenej a nezávislej súdnej moci, za ktorú sa Slovensko zvykne považovať po stredajšom výročí Nežnej revolúcie už viac ako 32 rokov, je realistickým zhodnotením šancí na úspech.

Vedenie mesta brzdí pri vyvolávaní súdnych sporov aj predpokladaný náklad na ich vedenie, keďže sú potrebné externé kapacity. V obdobných prípadoch má žalobca, laicky povedané, len jednu šancu na správne vyargumentovanie žaloby. Náklad na konanie Fiabáne odhadol na desiatky tisíc eur len v prípade samotného Vuralu: „Chcem upozorniť, čo to znamená súdny spor v takomto prípade. V prípade Vuralu, ak by sme išli do súdneho sporu so spomínanou spoločnosťou, ... , tak by súdny poplatok stál 72-tisíc eur, a každý jeden úkon 3-tisíc eur. Predpoklad je, že tam bude treba urobiť 10 úkonov.“

Spraví mesto zo seba terč?

Stopercentnú istotu výhry v súdnom konaní nemôže mať v právne fungujúcom štáte vopred žiadna strana. Žilinská radnica ju nemá ani v inom prípade žaloby v súvislosti s pozemkami. Týka sa bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov vo vlastníctve mesta, na ktorých stojí časť obchodného centra Mirage v historickom centre Žiliny. Aj k tomuto úkonu museli vedenie na radnici zaviazať mestskí poslanci v Žiline uznesením.

Na pozadí prípadu sa tak premieta téma obavy z neúspechu v súdnom spore a následnému mediálnemu zosobňovaniu utopených nákladov v neprospech toho, kto bude vyvolanie sporov iniciovať. Primátor priznal, že finančné prostriedky by museli vyčleniť. „Tým chcem povedať, že to naozaj nie je málo peňazí a mesto musí veľmi zvažovať, ktorý súdny spor má šancu vyhrať. A v ktorom súdnom spore je riziko, že nebude úspešné, pretože také finančné prostriedky dnes v rozpočte nemáme a bude ich treba vyčleniť – na súdne spory, právnikov a tak ďalej. Poplatky vychádzajú z odhadovanej ceny za meter štvorcový v daných lokalitách,“ doplnil na tlačovej konferencii Peter Fiabáne.

Tak ako nie je možné špekulovať o výsledku súdnych sporov, rovnako sa nedá odhadnúť, či súčasní majitelia budú mesto Žilina žalovať o náhradu za užívanie pozemkov vo všetkých prípadoch. Známe fakty, ktoré nepopiera ani Fiabáne, ani Šuteková ale ukazujú, že majitelia v niektorých prípadoch už vynaložili snahu získavať prospech z vlastníctva majetku, ktorý im aktuálne patrí. Rovnako sa obe strany zhodujú v tom, že vzniknutá situácia je problém.

Primátor a poslankyňa majú rozpor pri tom, či mesto má dnes podať žalobu o určenie vlastníctva, keď prvý menovaný upozorňuje na potenciálne vysoké náklady. Vypočítali ich z odhadu ceny za meter štvorcový. To, či správne interpretujú súčasné znenie zákona, spochybňuje poslankyňa Šuteková: „Ide o zavádzajúce a nepravdivé informácie, čo neposilňuje dôveryhodnosť primátora ako štatutára mesta. Súdne poplatky v prípade určovacej žaloby vymedzuje zákon a ten stanovil jeho výšku na 99,50 eura a nie na tisícky či desaťtisíce eur, ktoré spomínal p. Fiabáne. To isté platí aj o právnych službách, ktoré sa dajú vyrokovať na štandardnú úroveň, a to aj v prípade tých kvalitných,“ uvádza Šuteková.

Aktuálne platné znenie zákona skutočne špecifikuje v sadzobníku súdnych poplatkov poplatok zo žaloby na určenie, či tu právo je, alebo nie je, na úrovni sadby položky 1b) vo výške 99,50 eura. Náklady na kvalitné právne zastúpenie môžu dosiahnuť tisíce až desaťtisíce eur. Pre súčasné vedenie mesta to ale nie je prvá skúsenosť s potenciálne podobne rozsiahlym a drahým sporom.

Keď v závere roku 2019 predkladal primátor Fiabáne na rokovanie zastupiteľstva návrh dohody s podnikateľom Georgeom Trabelssiem a jeho spoločnosťami, radnica bola pripravená uhradiť za právne služby zastupujúcej kancelárie sumu 300-tisíc eur. Tá bola prezentovaná ako časovo limitovaná ponuka advokátov, ktorá by inak podľa podpísanej zmluvy mala nárok na násobne vyššie odmeny. Hoci aj vtedy vybraní zastupitelia spochybňovali správnosť určenia poplatku, najmä to, či išlo naozaj o sporovú agendu. Poslanci návrhy dohody o vyrovnaní zamietli a právnická kancelária dostala zaplatené len za právnu analýzu prípadu.

Súdnym sporom sa nevyhnú

V navrhovanej dohode figurovali nehnuteľnosti a iné záväzky kumulatívne ocenené na rádovo nižšie desiatky miliónov eur. Ako naznačuje ponuka na odpredaj pozemku pri Vurale za tri milióny eur, v prípade, že pri podobných situáciách si začnú majitelia nárokovať náhrady a zámeny, bezdôvodné obohatenie, nájom alebo dožadovať sa odkúpenia zo strany radnice, vo finále môžu sumy dosiahnuť až milióny eur.

Aj preto zisťujeme od mesta, aký má plán v prípade potreby financovať rozsiahle požiadavky na uspokojenie nárokov majiteľov parciel. Ak sa radnica bude chcieť efektívne brániť, rovnako bude musieť vynakladať nemalé verejné zdroje Žilinčanov na externé právne služby. Sporom sa preto zrejme nevyhne tak či tak.

Ak mesto verejne slovami primátora deklaruje, že pri sporoch v problematických veciach zaváži aj potenciálne vysoký náklad na súdne konanie, zvyšuje tým atraktivitu pre špekulantov a ich snahy obohatiť sa na úkor obyvateľov. Zároveň platí, že podobná situácia sa netýka len Žiliny a diskutovali o nej primátori krajských miest na nedávnom zasadnutí Združenia K8 u nás. V súvislosti s tým vyzval Peter Fiabáne Miriam Šutekovú, aby z titulu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky pomohli samosprávam pri riešení problematiky.

ROEP a snaha prinavrátiť pôdu

Socialistické zriadenie neprialo súkromnému vlastníctvu a po jeho páde bolo potrebné usporiadať evidenciu vlastníckych vzťahov k pozemkom, ktoré neboli ešte evidované v katastri nehnuteľností alebo bola ich evidencia neúplná. V snaha spravodlivo prinavrátiť pôdu v najvyššej možnej miere obyvateľom pripravil štát zákon o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Počas konaní o obnovení evidencie sa zisťovali dostupné údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim, následne bol zostavený a schválený register obnovenej evidencie pozemkov. Skrátene ROEP.

„Predmetom konania sú pozemky vymedzené plošne vlastníckymi vzťahmi alebo držbou, ktoré nie sú evidované alebo sú evidované neúplne podľa osobitných predpisov v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak,“ znie §1 ods. 5 zákona z júla 1995. ROEP sa tak týka prevažne pôdy v extraviláne, ktorú využívali, okrem iných, aj Jednotné roľnícke družstvá (JRD), alebo nebola z rôznych iných dôvodov riadne evidovaná. Do konania vstupovali aj pozemky, ktoré boli zapísané v katastri na liste vlastníctva, ak bolo vlastnícke právo evidované len sčasti a nie k celému pozemku v pomere 1/1. ROEP sa týka aj pozemkov bez geometrického a polohového určenia alebo bez výmery.

Ustanovenie zákona umožnilo v prípade zistenia údajov odporujúcim skutočnostiam, z ktorých vychádzalo notárske osvedčenie vyhlásenia o vydržaní alebo o zápise za vlastníka, alebo protokol a zoznam o prechode vlastníctva veci zo štátu na obec, rozhodnúť správnemu orgánu o nadobudnutí vlastníctva vydržaním inou osobou alebo potvrdiť, že pozemky sú vo vlastníctve štátu alebo iné osoby. „A to aj vtedy, ak sú dotknuté pozemky a právne vzťahy k nim evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií; vydaním rozhodnutia správneho orgánu strácajú osvedčenia alebo protokoly a zoznamy platnosť,“ znie platná právna úprava.

Zákon stanovil aj spôsob, akým sa zisťujú údaje potrebné na zostavenie registra – môžu ich poskytnúť nájomcovia pozemkov, pozemkové spoločnosti alebo iné oprávnené osoby. Takisto sa údaje zisťujú z katastrálneho operátu, štátnych archívov, z listín predložených účastníkmi konania, z výpovedí svedkov a iných dôkazov získaných najmä pri prešetrovaní v obci. Kombinácia nízkeho právneho povedomia väčšinovej populácie na Slovensku, slabej informovanosti o priebehu vytvárania registra, náchylnosti ľudského faktoru na chyby, krátkych lehôt na vyjadrenia, bol vytvorený priestor na špekulatívne prevody a získavanie majetku rôznymi kreatívnymi spôsobmi. Na celom území Slovenska vzniklo nemálo prípadov, keď ľudia prišli o časť pozemku alebo celú parcelu. Niekedy chybou a neúmyselne.

S pozemkami s nezisteným vlastníkom alebo tými, ktorých vlastníctvo nie je evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností, nakladá Slovenský pozemkový fond (SPF). Obdobne nakladá aj s pozemkami, ktoré tvoria verejný majetok a sú vo vlastníctve štátu. SPF môže zrušiť a vysporiadať podielové spoluvlastníctvo k parcele tak, že spoluvlastnícky podiel neznámych vlastníkov prevedie na známych spoluvlastníkov a obdrží zaň finančnú náhradu určenú podľa všeobecnej hodnoty pozemku stanovenej znaleckým posudkom. Pri zostavovaní ROEP-u poslúžili neraz ako podklady staré pozemkové knihy, kde bol vlastník špecifikovaný len v podobe mena a priezviska bez dodatočných identifikačných údajov. Nie vždy vôbec došlo k zápisu zmeny vlastníctva a dedičského konania. Z komerčného potenciálu menej atraktívne parcely v extraviláne mohli byť podľa ROEP-u zapísané aj v prospech už nežijúcich osôb.

Neatraktívne sa stáva atraktívnym vďaka zhode viacerých faktorov

Rozdrobené vlastníctvo pôdy a rozširovanie Žilinsko-martinskej aglomerácie tlačia na rast cien pozemkov aj v širšom okolí Žiliny. Teda tých, ktoré kedysi nepatrili medzi práve lukratívne parcely. Množstvo „nových“ vlastníkov alebo spoluvlastníkov pôdy ako dedičov nemusí ani žiť v Žiline a okolí, alebo vlastnia len malé parcely, ktoré sú pod infraštruktúrou a majú definované obmedzené povolené využitie či vecné bremená pre ich využívanie. To sú len niektoré dôvody, prečo niekto pristúpi na odpredaj spoluvlastníckeho alebo vlastníckeho podielu záujemcovi o jeho, na prvý pohľad bezcennú, pôdu.

Jeden z modusov operandi špekulantov s pozemkami môže vyzerať práve tak – od dedičov odkúpia spoluvlastnícky podiel na parcele alebo im ponúknu komplexnú pomoc s riešením dedičského konania po zosnulých predkoch, na konci ktorého sa stanú vlastníkmi a následne im budú môcť odpredať podiely. V ďalšom kroku sa obchodníci s pozemkami pokúsia parcelu sceliť, prípadne vydeliť a vyčleniť svoju časť tak, aby dostali čo najčistejší a najlukratívnejší pozemok. Posledným krokom môže byť snaha o zmenu možného využitia pozemku, napríklad počas úpravy územného plánu. Na konci tohto postupu sa dá z malého spoluvlastníckeho podielu vytvoriť lukratívna stavebná parcela alebo získať vitálny pozemok pre chod niektorých inštitúcií, napríklad nemocnice. Vlastníka to stavia do veľmi výhodnej vyjednávacej pozície a pravdepodobne mu prinesie exkluzívny profit.

Takýto postup zároveň môže byť úplne legálny. Problém však nastáva vtedy, ak budúci majiteľ veľmi kreatívnou optikou modifikuje skutočnosti z minulosti pre zabezpečenia postupu prevodu pozemkov. Ako je to možné? Napríklad tak, že pôvodní zapísaní majitelia už nežijú a nemôžu poskytnúť svedectvo k tomu, či naozaj došlo k predajom a prevodom vlastníckych práv. Ako ukazuje zadokumentované právna analýza z Bánovej, v prípade niektorých parciel dokonca neprišlo ani k odkúpeniu spoluvlastníckych podielov, ale k ich vydržaniu.

Celý mechanizmus a kontext, rovnako ako súdny spor nemocnice s spoločnosťou EMINVEST a ďalšie skutočnosti, rozoberieme v samostatných oddelených článkoch. Nateraz v niekoľkých bodoch zhrnieme, prečo sa spracovatelia právnej analýzy, ktorú nám sprístupnila poslankyňa Šuteková, domnievajú, že majiteľom pozemkov by dnes malo byť mesto a pri podaní žaloby má šancu uspieť.

Židia z Bánovej prišli o pôdu druhýkrát v tomto tisícročí – vydržaním

Sporné pozemky sú vymedzené ulicami Mesačná, Námestie sv. Jána Bosca a súkromnými pozemkami so stavbou bývalej družiny a jedálne smerom z juhu. Na celom prípade je zvláštne, že notár Ladislav Kupka z Turzovky osvedčil vyhlásenie o vydržaní niekoľkých parciel v roku 2018 Alene Tomovej, a to napriek niektorým značne neštandardne prezentovaným skutočnostiam.

Všetko malo začať ešte v roku 1939, teda na počiatku najväčšieho vojenského konfliktu v novodobých dejinách ľudstva. V pondelok 27. novembra daného roku mal starý otec Aleny Tomovej, Ondrej Hartiník, na ktorého si starí obyvatelia Bánovej nespomínajú, a šesť rokov predtým sa nenachádzal v súpise vlastníkov pôdy v Bánovej, nadobudnúť päťosminový podiel na nehnuteľnostiach pôvodných vlastníkov. Tými boli členovia rodiny Szuszovcov. V notárovi prezentovanej verzii mali predať časť pozemkov, na ktorých stáli rodinné domy. Ich rodinné domy. Ktoré stále obývali. Len ťažko hľadať rácio za tým, prečo by predávali práve päť osmín podielu pod vlastným obydlím.

Notár sa uspokojil s vysvetlením, že v uvedenej dobe nebol zmluvnými stranami z dôvodu nepriaznivej sociálnej, ekonomickej a finančnej situácie v dôsledku nestabilnej geopolitickej situácie zrealizovaný postup nevyhnutný pre spísanie vlastníckeho práva pre starého otca do vtedy platnej evidencie nehnuteľností. Bez zápisu do evidencie nehnuteľností je právny úkon podľa spracovateľov analýzy neplatný.

O 20 rokov neskôr mal Ondrej Hartiník svoj podiel predať manželke Vincencii Hartiníkovej. Ani tu ale podľa vydržateľky nepriala spoločenská atmosféra tomu, aby došlo k zapísaniu nového vlastníckeho práva do vtedy platnej evidencie nehnuteľností. Zmluva z roku 1959 sa, čo nemusí byť prekvapivé, nezachovala.

Dobový režim podľa prehlásení Tomovej neprial ani zapísaniu ďalších vlastníckych zmien, ku ktorým malo údajne dôjsť v roku 1985 – vtedy na základe darovacej zmluvy mala Vincencia Hartiníková previesť podiel na svoju dcéru. Ani tu notárovi neprekážalo, že sa zmluva, už o niečo viac prekvapivo, nezachovala.

No a najviac prekvapí asi to, že údajná zmluva sa nezachovala ani v roku 1994, keď Anna B., dcéra Vincencie a matka Aleny Tomovej, mala previesť parcely práve na druhú menovanú. Tá je podľa zápisnice o osvedčení napriek tomu presvedčená, že rok 1994 bol začiatok obdobia, od ktorého oprávnene drží parcelu. Aj napriek tomu, že séria prevodov nebola nikdy zapísaná v evidencii a zmluvy sa z nejakého záhadného dôvodu nepodarilo zachovať.

Naopak, zachovať sa pani Tomovej podarilo aspoň spomienku na zmluvu, keďže vo vyhlásení poslednú z roku 1994 popísala zvláštnym a neopodstatneným prívlastkom „perfektná“: „Začiatok mojej oprávnenej držby je teda odvodený od hore uvedeného právneho nadobúdacieho titulu, nezachovanej písomnej perfektnej darovacej zmluvy, ktorý však bol spôsobilý vo mne vyvolať a vyvolal vnútorné psychické presvedčenie, avšak založené na objektívnych okolnostiach, teda nie na osobnom subjektívnom presvedčení o tom, že vec mi vlastnícky patrí, a nakoľko som so zreteľom na všetky okolnosti ani pri vynaložení všetkej opatrnosti nenadobudla žiadne pochybnosti o mojom práve a mojej dobromyseľnosti uchopila som sa svojej držby.“

Zmluvu už nemá, ale pred notárom si pamätá, že bola perfektná. Zdroj: NZ

Notárovi absencia pochybností o dobromyseľnosti takéhoto konania pravdepodobne pomohla k prehláseniu toho, že otázku nespornosti v tomto prípade vyhodnotil kladne. Svedčí o tom zápis z vydržania. Až neuveriteľná smola pri snahách zachovávať písomnosti a podstatné náležitosti pre dôkaz prevodov sprevádza celý prípad. Napríklad v centrálnom notárskom registri neobjavili spracovatelia právnej analýzy priložené jednotlivé prílohy. Tie tam podľa zákona uložené byť musia.

Zosnulí z Kanady si nečinia nároky

Z notárskej zápisnice vyplýva, že dotknuté osoby nemali prejaviť nároky a uznať vlastníctvo v prospech Tomovej: „Vyjadrenie dotknutých osôb, ktoré jednak spĺňajú zákonné podmienky uložené príslušným paragrafovým znením, avšak zároveň svedčia o tom, resp. z ich povahy a podstaty vyplýva, že pôvodní vlastníci, resp. ich právni nástupcovia uznávajú účastníkové vlastníctvo a do predmetných nehnuteľností si nečinia žiadne nároky.“ Ako ukázala analýza, minimálne dvaja členovia rodiny Szusz – Alžbeta a Kornel – zomreli v Toronte v rokoch 1987 a 1980, respektíve. Imidž o dobromyseľnosti a nespochybniteľnom presvedčení o držaní parciel narušuje fakt, že mesto Žilina vydalo v prípade až dve vyhlásenia. V roku 2017 sa vyjadrenie mesta týkalo štyroch parciel, o pol roka neskôr už aj piatej. To odporuje údajnému presvedčeniu o nepretržitom držaní parciel.

Paradoxne vyznieva aj stať o tom, že v zmysle vykonaného šetrenia na základe vlastného vyhlásenie účastníka vyplynulo, že pani Tomová užíva predmet vydržania, teda parcely, bez akéhokoľvek narušenia zo strany tretích osôb. Pri výkone svojho práva mala užívať pozemky ako svoje vlastné a údajne neexistujú žiadne zásahy do výkonu jej vlastníckeho práva.

Pozemky počas druhej svetovej vojny využívala nemecká armáda, následne JRD Bánová na výkon živočíšnej pridruženej výroby, neskôr aj Váhostav ako parkoviská a skladovacie priestory a v poslednom období aj široká verejnosť pri športovom a voľnočasovom vyžití. Vybudovanie športových ihrísk a oplotenia areálu v roku 1994 si buď vydržateľka nevšimla, alebo to nepovažovala za zásah do výkonu vlastníckeho práva.

Keď zaliali pozemok asfaltom, nereagovala

To sa nepozdáva ani autorom analýzy: „Záujmový areál bol v roku 1994 oplotený, boli vystavané športoviská, nainštalované hracie detské prvky. Týmto zásahom nebolo možné vykonávať na pozemku v záujmovom území a to ani v podieloch poľnohospodársku činnosť. P. Tomová a ani jej matka ako osoby v tom čase žijúce do tohto procesu aktívne nezasiahli. Uvedené vybudované stavebné prvky boli rušivým prvkom výkonu domnelého vlastníckeho práva,“ skonštatovali v 33-stranovom dokumente s takmer dvesto stranami príloh.

Dodali, že takáto nečinnosť nasvedčuje, že vydržateľ mal alebo mohol mať pochybnosti o vlastníctve veci a voči predmetu vydržania neuplatňoval svoje práva. V priamom rozpore s tým je ale vyhlásenie účastníčky notárskej zápisnice Aleny Tomovej, že plynutie vydržacej doby nebolo pretrhnuté a ako držiteľka neprestala byť dobromyseľná ani neprestal nakladať s vecou ako so svojou. A to preukázateľne ani v momente, keď tu v roku 1994 zamestnanci Doprastavu liali asfalt na vytvorenie ihriska a mesto platilo budovanie hojdačiek, pieskoviska aj športových ihrísk na volejbal, tenis či basketbal.

Posledným postrehom, ktorý je nateraz z 33 stranovej analýzy s prílohami na ďalších takmer 200 stranách potrebné spomenúť, keďže dokresľuje celkovú atmosféru príslušných prevodov, je fakt, že starí rodičia nadobúdateľky – Ondrej Hartiník, jeho žena Vincencia Hartiníková –, a ani jej dcéra Anna B., nie sú známe mená pre staršiu generáciu pôvodných občanov v Bánovej. Tí sú pripravení v prípade potreby takéto prehlásenie podať aj písomne.

Uvedené osoby sa nenachádzajú ani v zozname z roku 1933, kde je identifikovaných 410 vlastníkov s priradenými vlastníckymi právami k pozemkom a určenými parcelami v danej oblasti. Logika absentuje aj v tom, že by Ondrej Hartiník odkúpil päťosminový podiel na pozemkoch od rodiny Szusz, ktorí mali na nich postavené domy a obývali ich. Tomu, že podiel je presným doplnkom do celku k inak získaným trom osminám, vzniknutým po rôznych a odlišných procesoch, verí nateraz preukázateľne notár Kupka.

Samotný prípad v Bánovej rozoberieme vďaka podrobne spracovanej analýze v osobitnom článku, zároveň sme oslovili mesto aj poslankyňu so žiadosťou o doplňujúce informácie nielen v tomto prípade. Okrem poslancov a médií sa prípadom zaoberá aj vyšetrovateľ, keďže občania Bánovej podali vo veci trestné oznámenie k rukám generálneho prokurátora Maroša Žilinku. V kópii žiadajú o pomoc aj Židovskú náboženskú obec Žilina, keďže parcely patrili bývalým židovským rodinám.

V oznámení načrtli aj možný scenár toho, ako to s pozemkami mohlo byť. Upozorňujeme, že to je domnienka a prešetriť podozrenie a zistiť skutočný priebeh môže až vyšetrovanie. Následne bude to, ako to mohlo byť, vyhodnocovať súd. Pozemky medzičasom prešli na iného majiteľa ako bola vydržateľka Tomová.

Stať z trestného oznámenia ukazuje, ako na možný priebeh prevodov nahliadajú miestni

Záznam z tlačovej konferencie poslancov a aktivistov v Bánovej

Záznam z tlačovej konferencie primátora mesta Žilina