Žilinskú mestskú políciu opúšťa legenda. Chosé za 33 rokov zažil výbuchy, krádeže i lietajúce peniaze

Dominika Rovňanová
•
02 máj 2024, 15:30

Žilinských mestských polícajtov opúšťa dlhoročný kolega Ľudo Vandlík, prezývaný aj ako Chosé. Na bezpečnosť obyvateľov mesta dohliadal 33 rokov. Za ten čas stihol 101 krát darovať krv a za záchranu života bol ocenený medailou MUDr. J. Kňazovického.

Ľudo vstúpil do radov žilinskej mestskej polície v roku 1991 medzi prvými a ako jediný zo zakladajúcej partie vydržal až dodnes. Za ten čas odslúžil pre Žilinu tisíce hodín a prispel k tomu, aby bola bezpečnejším mestom.

„Desiatky vychovaných policajtov, skvelý parťák do služby, na ktorého sa vždy mohol spoľahnúť hociktorý kolega. Bol súčasťou veselých aj smutných policajných príbehov, ktoré napísal sám život. Pri mnohých zákrokoch išlo aj o to najcennejšie, o jeho zdravie aj život,“ píše náčelník mestskej polície Peter Mišejka spolu s poďakovaním.

S odchádzajúcim členom mestskej polície urobil aj rozhovor, ktorý si môžete prečítať nižšie.

VIDEO: Do kanála na Nemocničnej v Žiline spadli káčatká. Na slobodu im pomohli mestskí policajti

Prišiel Tvoj čas odchodu z radov MP, pre mesto si pracoval 33 rokov. Ako by si to celé zhrnul, Tvoje pocity, emócie?

Ťažká odpoveď. Ubehlo to naozaj ako voda. Začiatky boli euforické, prišlo niečo nové vo vzniknutej demokracii, aj ja som našiel vo vtedajších novinách Cieľ inzerát, že novovzniknutá mestská polícia hľadá príslušníkov. Tak som sa prihlásil, pretože som dúfal, že pohneme v novej dobe s tým poriadkom v meste. Sídlo MP bolo najprv v Dome odborov, kde sídlil mestský úrad, potom sme sa presťahovali do budovy na ulici Veľká okružná a až potom do budovy na Hollého ulici. Keď som nastupoval do MP mal som 26 rokov. Po revolúcii som vystriedal viac zamestnaní, až potom v MP som sa našiel a zostal. Pocity si hneď človek teraz neuvedomuje, prosto skončila jedna etapa.

Si jediný, ktorý začínal v skupine prvých mestských policajtov, v podstate si zakladal MP a si jediný, ktorý doteraz vydržal. Čo bolo Tvojim hnacím motorom, čo si myslíš?

Vydržal som z presvedčenia, bavilo ma to, potom roky ubiehali a išiel som ďalej na neutrál. Zvyk je železná košeľa, skrátka išiel som ďalej, viac som nad tým nerozmýšľal. Stalo sa to v podstate mojim celoživotným zamestnaním.

Vieme obaja, že v tomto náročnom zamestnaní je každý deň iný, nevieš, čo Ťa v službe čaká.

Áno boli aj náročné zákroky, pri jednej akcii išlo doslova o život. Proti psychicky narušenému páchateľovi, ktorý sa zabarikádoval v kancelárii bývalej budovy MP a okrem svojho života chcel zobrať život aj nám, niektorým kolegom, ktorí sme vtedy slúžili. Okrem zranení, ktoré sme utrpeli, bol zranený aj služobný pes, ktorého páchateľ zasiahol nožom do krku. Ale boli sme inštruovaný kanadským kolegom, ktorý de facto školil mestských policajtov na Slovensku po vzore americkej polície. Na to, že sme sa ako nováčikovia prvý raz ocitli v ohrození života, zákrok dopadol úspešne. Páchateľ prežil a my sme sa zo zranení rýchlo zotavili.

Prežili sme 90. roky, divoké obdobie z pohľadu bezpečnosti, dotklo sa Ťa to nejako?

Tak vtedy sme naozaj nevedeli čo sa stane, zažili sme nástražné výbušné systémy, výbuch auta na Veľkej okružnej, výbuch telefónnej búdky na Štôlni, na mieste terajšej Mirage. Boli to nepekné chvíle a pohľady, ale aj chamtivé správanie okoloidúcich. Keď po výbuchu lietali vzduchom aj peniaze, pretože jedna z obetí mala pri sebe kufrík s obnosom, ľudia vyskakovali a kradli peniaze.

Čo je podľa Teba v našej práci najdôležitejšie?

Byť odolný voči vonkajším vplyvom. Aby sa policajt nedal „vytočiť“ osobou, proti ktorej zakročuje, byť trpezlivý, nedať sa vyprovokovať a riešiť situáciu na profesionálnej úrovni. Trpezlivosť je gro.

Čo by si odkázal nastupujúcim policajtom do činnej služby?

Pevné nervy, odolnosť a trpezlivosť. Teda ak chcú zotrvať a sú tu z presvedčenia. Ja už skúšam nový pocit mať čistú hlavu, nerozmýšľať, kedy idem do služby. Konečne si vychutnávam aj šport, kondička už nie je to čo bývalo, ale teraz pri voľnom čase ju obnovím.