Kandidát na prezidenta Ivan Korčok: Vlastenci sme aj my, ktorí nekričíme, že v ruke držíme vlajku (FOTO)

Len prednedávnom sme spoznali mená politikov, ktorí povedú našu krajinu nasledujúce štyri roky. Už o pár mesiacov však opäť pristúpime k volebným urnám, aby sme odovzdali hlas svojmu favoritovi spomedzi kandidátov na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.

O najvyšší post sa zaujíma aj dlhoročný slovenský diplomat a bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok, ktorý svoje rozhodnutie kandidovať oznámil v závere augusta 2023. Odvtedy má za sebou množstvo stretnutí s ľuďmi z rôznych kútov Slovenska. Do politického súboja totiž vstupuje ako občiansky kandidát, preto potreboval splniť zákonnú podmienku a vyzbierať 15-tisíc podpisov od občanov.

V septembri pritom s cieľom spoznať názor verejnosti a získať jej podporu zavítal aj do Žiliny, do ktorej sa opäť vrátil aj o dva mesiace neskôr. Tentokrát však krajské mesto navštívil už s dostatočným množstvom podpisov a so zámerom započať sériu diskusií s názvom „Na ceste, ktorá spája Slovensko“.

Ešte predtým, ako Ivan Korčok vyrazil do Novej synagógy medzi Žilinčanov, stihli sme ho zastaviť na pár slov aj my. O tom, prečo sa rozhodol kandidovať, aké nálady vníma v súčasnej spoločnosti alebo čo si najviac cení na Slovensku, nám viac povedal v spoločnom rozhovore.

Galéria: 11 fotiek

Vaše meno nie je Slovákom neznáme. Mnohých však aj napriek tomu zaujíma, kto je Ivan Korčok a prečo sa chce stať prezidentom Slovenskej republiky?

Moje meno poznáte. Som rodák z Banskej Bystrice, čiže nie zďaleka. Celý svoj profesionálny život som strávil v službe Slovenskej republike. Bolo mi veľkou cťou od 1. januára 1993 sprevádzať našu krajinu pri jej zrode, pri jej budovaní, teda v čase, keď sme sa snažili uchytiť vo svete, aby nás spoznali a aby sme sa mohli zaradiť do slobodného sveta. Teraz som však po tridsiatich rokoch ukončil diplomatickú časť môjho života, no naďalej cítim odhodlanie našej krajine slúžiť. Myslím si, že vďaka skúsenostiam viem, ako na to a viem aj to, čo do toho chcem dať.

Spomínate si aj na konkrétny moment, kedy ste si povedali, že to chcete skúsiť na najvyššom poste?

Ja som o tom, samozrejme, uvažoval už dlhšie. Poviem však úprimne, že to rozhodnutie prišlo po tom, ako pani prezidentka Čaputová oznámila, že sa nebude uchádzať o svoj druhý mandát. Už predtým som totiž verejne vyhlásil, že proti nej kandidovať nebudem. Dôležitým momentom bolo aj povzbudenie, ktoré sa mi dostalo od verejnosti a z okolia, čo ma napokon primalo k tomu, že chcem zviesť túto súťaž a chcem v nej uspieť. 

Mali ste takúto ambíciu aj v mladosti?

Nie, priznám sa, že to určite nie. Sú zaujímavé príbehy ľudí, ktorí sa od detstva vidia v takejto funkcii. Popravde pre mňa bolo veľkým naplnením životného sna už to, že som kedysi dávno mohol reprezentovať našu krajinu v športe a neskôr som sa stal veľvyslancom na troch postoch vo svete. Bolo pre mňa veľkou cťou nosiť dlhé roky štátny znak na tričku.

Máte nejaký politický vzor?

Nie je to vždy o konkrétnej osobe. Je mnoho tých, ktorí ma inšpirujú svojím životom. Zo slovenskej histórie by som však chcel spomenúť veľmi významnú osobu, ktorá je, žiaľ, málo známa. Je ňou Štefan Osuský, významný diplomat medzivojnového obdobia, ktorý zohral veľkú úlohu pri vzniku Česko-Slovenska. Ešte ako minister zahraničných vecí som mu okrem iného venoval aj letnú diplomatickú školu pre mladých ľudí. Veľmi ma na ňom inšpirovalo to, ako sa dokázal v ťažkých časoch presadiť vo svete, ako sa vysporiadal so zložitými situáciami, ktoré priniesla najmä druhá svetová vojna, ale aj medzivojnové obdobie. Človek z Brezovej, ktorého ešte pred rokom 1918 vyhodili zo školy, odišiel preč zo svojej vlasti, aby za ňu veľmi úspešne bojoval. 

Do boja o prezidentský úrad vstupujete ako občiansky kandidát. Preto ste v uplynulých mesiacoch vyrazili do slovenských miest medzi ľudí. Ako prebiehal zber podpisov? 

Ja som už na začiatku povedal, že zber podpisov nevnímam len ako formalitu, ale aj ako príležitosť. Chcel som ho využiť na stretnutia s občanmi. Sám som si chcel otestovať, ako budú reagovať. Vždy sa vyhýbam sebahodnoteniu, ale celkový pocit je veľmi dobrý. Dostalo sa mi veľa povzbudenia, stoviek a tisícov podaní rúk a aj takého odkazu, že ľudia si so mnou spájajú isté pôsobenie v politike či komunikáciu, ktorú som si doniesol z diplomacie a ako minister zahraničných vecí som ju chcel ukázať aj doma. Dá sa mať veľmi jasné postoje, nesúhlasiť, oponovať, byť aj dôrazný, ale nemusí to byť spôsobom, že urazím svojho oponenta alebo som vulgárny a agresívny. 

Galéria: 11 fotiek

Spätnú väzbu okrem osobných stretnutí dostávate aj na sociálnych sieťach, kde užívatelia neraz vystupujú veľmi ostro. Potom máme tendenciu hodnotiť spoločnosť aj na základe týchto vyjadrení. Aké nálady vnímate v súčasnosti medzi Slovákmi vy?

Máte pravdu, okrem pozitivity, ktorej sa mi dostalo, bohužiaľ, musím povedať aj to, že celkovej nálade kraľuje rozčarovanie, istá dezilúzia a sklamanie z toho, akú podobu má slovenský verejný život. Na ľuďoch niekedy vidím aj nahnevanosť, ktorá neskôr vedie ku konfrontácii. Tá sa mimochodom veľmi často odohráva práve na sociálnych sieťach lebo tie sa spájajú s veľkou dávkou anonymity. Samozrejme, nepodceňujme ani to, koľko hejtu a negatívnej emócie prichádza aj od falošných profilov. Sám to vidím na tom, že keď zverejním status, v priebehu sekúnd sa tam doslova vyleje negatívna emócia.

Myslíte si, že by ste náladu slovenského národa dokázali z postu prezidenta zmeniť?

Ľudia očakávajú od politikov niečo, čo im chcem sprostredkovať. A to, že sa dá komunikovať aj iným spôsobom. Tam to však nekončí, my totiž upadáme, a preto musíme aj konať. Naša krajina za ostatné roky, vôbec nie len tri posledné, začala strácať. Niektorým krajinám, ktoré boli za nami, sa teraz pozeráme na chrbát. Toto treba zastaviť, lebo rozčarovanie a dezilúzia sa nedá rozhovoriť, na to nefungujú žiadne komunikačné stratégie. Potrebujeme obsah. Musí nastať moment, kedy sa ľudia budú pozerať okolo seba a budú vidieť, ako sa veci menia k lepšiemu. V zdravotníctve, školstve, infraštruktúre. Len to zlepší náladu občana.

Na tlačovej konferencii ste načrtli jednu z tém, ktorej by ste sa chceli venovať. Je ňou vlastenectvo. Prečo sa chcete zamerať práve na tento pojem?

Tých dôvodov je niekoľko. Ako prvý neuvediem ten najdôležitejší, ale ten, ktorý považujem za prirodzený. V mojej práci som si totiž vždy uvedomoval, že reprezentáciou Slovenska v úlohe veľvyslanca sa hlásim k mojej vlasti, krajine. Ale to sa nemusí týkať len diplomatov, aj mnohí iní si uvedomujú odkiaľ pochádzajú. Kľúčovým je ale to, že po 30 rokoch si kladiem otázku, čo nás ešte spája? Existuje niečo, kde nenájdeme len odlišnosti, rozdiely, bariéry a priekopy vykopané medzi nami? Ja stále hovorím, že je to príslušnosť ku krajine, do ktorej sme sa narodili. Neraz obdivujeme na iných národoch, že vedia byť hrdé na svoju krajinu a vedia sa k nej priznať. Nám ale predsa nič nebráni v tom, aby sme robili to isté.

Nechcem hovoriť len o tom, čo ľudia porozumejú pod vlastenectvom hneď na prvú. Tú emancipáciu slovenského národa z 20. storočia, pri ktorej sa mladá generácia môže pýtať: „Čo s tým ja mám spoločné?“. Vlastenectvo je dnes to, že každý môže ukázať, že mu nie je ľahostajná situácia v okolí. Môže zdvihnúť papier zo zeme. Môže prispieť k tomu, aby sme podporili zložité opatrenia, ktoré musíme spraviť pre našu krajinu. Lebo keď to začína lepšie vyzerať a fungovať, tak ľudia sa začnú k tomu hlásiť. Až potom môžeme naplniť vlastenectvo obsahom, ktorý je primeraný roku 2023 a 2024. 

Vlastenci sme aj my, ktorí nekričíme, že držíme v jednej ruke vlajku a tou druhou hodíme na zem vypitú fľašu, aby sme ju potom prekročili. Nemôžeme v jednej ruke držať symbol nášho štátu a zároveň absolútne neľudským spôsobom urážať svojho suseda, príslušníka rodiny alebo politika, ktorý sa mi nepáči. O vlastenectve sa nemusí rozprávať len v tradičnom, osvedčenom a pre niekoho možno až prekonanom spôsobe. Naopak, môžeme urobiť veľa preto, aby sme mohli byť naďalej hrdí na našu krajinu.

Keby nastolíme hypotetickú situáciu, že by ste sa ako prezident Slovenska stretli so zastupiteľom štátu, ktorý nemá o Slovenskej republike ani poňatia, ako by ste našu krajinu odprezentovali? Čo vnímate ako naše silné stránky?

Začal by som pravdepodobne mladými ľuďmi, ktorí sú otvorení, nezaťažení, nemajú zďaleka také predsudky ako má moja generácia. Sú ambiciózni a chcú pre seba niečo dosiahnuť, ale pre mňa sú fascinujúci najmä v tom, že majú veľkú zodpovednosť pre komunitu. Nie je im ľahostajný svet okolo. Pokračoval by som obrovským darom, ktorý máme a tým je krása našej krajiny. Tridsať rokov som sa pohyboval po svete, dvadsať rokov som žil mimo našej krajiny a nebolo to v nejakom uzatvorenom zámku, ako si zvyknú mnohí ľudia o diplomatoch predstavovať. Preto to viem porovnať. Pre mňa Slovensko je a vždy bolo to najkrajšie miesto na žitie a verte mi, nehovorím to preto, lebo kandidujem za prezidenta. 

Keby som chcel niekomu predstaviť Slovensko, povedal by som aj o našej zaujímavej histórii. Slovenská republika ako štát vznikla v roku 1993, ale máme oveľa dlhšiu históriu, ktorá je zaradená do európskeho kontextu. Spomenul by som kultúru, ktorá je súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva. Povedal by som aj to, čo sa zvýrazňuje v politike, a to že sme súčasťou západu, čo je vec nespochybniteľná kultúrne a celou našou duchovnou tradíciou. Zasadil by som Slovensko do kontextu. Upresnil by som, že nie sme izolovaný priestor, nie sme tu noví a spomenul by som aj mnoho slávnych ľudí zo Slovenska, ktorí dokázali ohúriť svet.

Asi takto by som predstavil našu krajinu a keby to bolo možné, tak by som najradšej môjho hosťa previedol cez Slovensko. Môžem vám totiž povedať aj to, že veľakrát som zažil najkrajšie rozprávať o Slovensku cudzincov. Neboli to len prázdne floskuly, oni sem totiž odniekiaľ prichádzajú, porovnávajú a potom od nich počujete len krásne slová. Vtedy ma to premkne, čo si často neuvedomujeme ani my sami. 

Galéria: 11 fotiek

Keď už sme sa dotkli zahraničia, ako hodnotíte spoluprácu Slovenska s inými krajinami? Chceli by ste v tejto oblasti presadiť nejaké zmeny?

To by sme museli mať jeden dlhý seminár, predsa len som strávil 30 rokov touto otázkou. Ale pozrite sa, musíme si uvedomiť, ako dnes vyzerá svet. Bohužiaľ, nedá sa začať úplne optimisticky. Vidíme, že dnes je svet rozbitý. Ak je niečo isté, tak je to neistota. Ja sám by som nikdy nepovedal, že v Európe bude vojna. Málokto by uveril, že budeme generáciou, ktorá zažije také fenomény, akými sú klimatická zmena, globalizácia, technologický pokrok, umelá inteligencia. Zmeny, ktoré sa diali niekedy desaťročia, sa teraz dejú pred našimi očami. No spomínam to preto, lebo svet je v strašnom pohybe, je v neistote. No a tu ako každý, aj ja ako minister zahraničných vecí som si kládol otázku, čo s tým?

Slovensko je krajina, ktorá má výborné susedské vzťahy. V zahraničnej politike tak ako aj doma platí, že všetko začína od suseda. Môžete mať akúkoľvek vilu, akékoľvek sídlo, ale ak máte problém so susedom, tak váš život nebude nikdy pokojný. Dnes je náš východný sused, bohužiaľ, vo vojne, čo je vážna vec. Sme malá krajina a dnes sa krajiny vo svete delia na dve skupiny, na malých a tých, ktorí sú malí, len si to nechcú pripustiť. Preto je osobitne v našej situácii najlepšou odpoveďou na tento svet to, že sme súčasťou väčšieho celku. Slobodného spoločenstva krajín, ktoré vyznávajú nejaké spoločné hodnoty, a tým je pre mňa Európska únia.

To nie je o tom, čo počúvate, že v Európskej únii prichádzame o našu identitu, nie je to o diktáte z Bruselu. Ide o to, že je zásadný rozdiel, keď buchne po stole 480-miliónový trh alebo 5-miliónový trh. To, že argumentujem v prospech príslušnosti Slovenska k Európskej únii, to je len pre to, lebo sa zvyšuje náš vplyv, náš hlas vo svete. Toto považujem za veľmi dôležité. No a potom je to aj o bezpečnosti. Dnes dôležitosť bezpečnosti a ochrany chápu slovenskí občania cez tragédiu na Ukrajine oveľa viac. Preto sme súčasťou Severoatlantickej aliancie (NATO), lebo to je najlacnejší spôsob. Nemáme na to, aby sme to robili sami. Takže je to najlepší variant, ale zároveň aj najdostupnejší.

Kandidatúru na post prezidenta dosiaľ oficiálne ohlásil Ján Kubiš a ako možnosť ju vníma aj Peter Pellegrini. Čo môžete v porovnaní s protikandidátmi ponúknuť Slovensku vy? 

Nechcem viesť virtuálnu debatu, kým naozaj nebudeme vedieť, kto sú konkurenti. Súťaž chcem zviesť mojou agendou, nechcem sa vymedziť voči iným. Jedna z vecí, o ktorých sa chcem baviť je spomínané vlastenectvo, ale chcem hovoriť aj o tom, že musíme dobudovať štát, aby fungoval. Vidíme, čo s nami spravili krízy, či už covid, vojna alebo aj utečenci. V mnohom to nefungovalo. Chcem, aby občania za to, čo platia, dostali aj dobrú službu. Treťou dôležitou témou je reprezentovanie krajiny nielen dovnútra, ale aj navonok. Chcem byť v zahraničí aktívny v otváraní ekonomických príležitostí, lebo potom z toho vznikajú pracovné miesta. Tak isto bude mojou témou aj prezentovanie slovenského umenia a kultúry. Považujem to za veľmi dôležité, odskúšal som si to a viem, že to funguje. Cez kultúru zanechávame stopu, emóciu a my máme čo ponúknuť.