Dnes najčítanejšie
Polícia odvolala pátranie po Saskii Káčerovej, tínedžerku sa podarilo nájsť a je v poriadku

03 máj 2022 - 11:54
Alžbeta Kyselicová

Polina z okupovaného Chersonu zažila vojnu na vlastnej koži: Najťažšie bolo prijať, že sa už nevrátim domov

Foto: Polina z okupovaného Chersonu zažila vojnu na vlastnej koži: Najťažšie bolo prijať, že sa už nevrátim domov
Foto: archív Poliny

Polina má 28 rokov a pochádza z ukrajinského mesta Cherson. Vyštudovala prekladateľstvo a vo svojom meste pôsobila ako anglická lektorka pre deti. Pre ruskú inváziu bola nútená opustiť svoj domov a zanechať všetko na ceste do bezpečia. Na vlastnej koži zažila, čo je to vojna. V rozhovore sa dozviete, ako sa jej podarilo dostať z Rusmi okupovaného územia a čo jej dodávalo silu a odvahu.

24. februára Rusko napadlo Ukrajinu a začala sa vojna. Ako ste vnímali prvé chvíle?

V úvode by som chcela povedať, že môj snúbenec ma prosil, aby som opustila krajinu dva týždne pred Ruskou inváziou, pretože tušil, čo majú za lubom. Ja som mu však neverila a tvrdila som, že vojna v 21. storočí je nonsens. 24. februára mi volal o piatej hodine ráno a oznámil mi, že sa začala vojna.

V tom momente som počula prvú explóziu, lebo som bývala blízko letiska a vojenskej základne. Vbehla som do kuchyne a uvidela ďalšie výbuchy, požiar a obrovský dym. Stále som však nemohla uveriť, že sa to skutočne deje. Horúčkovito som začala baliť svoje veci a môjho kocúra. Rozmýšľala som, ako si zbalím celý môj život do jedného kufra.

Hneď na to som volala svojmu otcovi. Zobudila som ho a povedala som mu, čo sa deje a nech si tiež s mamou pripravia svoje veci na odchod. Ráno som sa presťahovala k mojim rodičom do bytu, lebo sa nám to zdalo bezpečnejšie byť  tam pohromade. Od toho dňa sa môj život kompletne zmenil a všetky moje sny sa rozplynuli. 

Mesto Cherson, odkiaľ pochádzate, bolo medzi prvými, ktoré padli pod Ruskú okupáciu. Aké je to žiť pod ich vplyvom?

Rusi prišli do Chersonu za jeden deň. Keď vstúpili, okrem letiska a vojenskej základne zbombardovali aj paneláky a školy. Myslím si, že je to jeden z ich tradičných spôsobov, akým vyvolávajú strach v ľuďoch a ľahšie sa im potom nastoľuje kontrola nad celým mestom.

Ulice Chersonu rýchlo utíchli a už sa nimi prechádzali len Ruskí vojaci. Začali rabovať obchody, byty a zabývali sa v miestnych školách. Aj keď sa nič nedialo, bolo to ako ticho pred búrkou a bolo ťažké odhadnúť ako sa zachovajú. Vzhľadom k tomu, že získali kontrolu nad všetkým, tak bolo nemožné vstúpiť alebo opustiť mesto. Počas prvého víkendu sa naši susedia pokúsili ujsť z Chersonu, ale Rusi začali strieľať do ich auta. Našťastie prežili, ale utrpeli ťažké poranenia a ich psík zomrel. Od tohto momentu si ľudia uvedomili, že mesto je zablokované.

Nebol dovolený ani dovoz potravín či liekov a za pár dní od začiatku vojny obchody zívali prázdnotou. Bolo hrozné žiť pod Ruskou okupáciou. Náš primátor je jediný z vládnych predstaviteľov, ktorý zostal v Chersone a vďaka nemu sa postupne obnovili služby v meste. Zorganizoval tiež trh, kde si ľudia mohli nakúpiť potraviny z okolitých dedín.

Kedy prišiel ten kľúčový moment, keď ste sa rozhodli opustiť Ukrajinu?

Začalo to tým, že zablokovali našich mobilných operátorov, internet a televíziu a nahradili to ruskými programami s ich propagandou. Nemali sme žiadne Wi-Fi a keďže som anglická lektorka, nemohla som pracovať. Klasické vyučovanie nebolo možné, lebo ľudia mali strach opustiť svoje domovy a vyjsť na ulicu.

Uvedomila som si, že musím finančne zabezpečiť nielen seba, ale hlavne mojich rodičov, pretože aj oni prišli o prácu. Pamätám si, keď som sa jedného dňa pozrela do zrkadla, už som to nebola ja.

Videla som staršiu ženu so strachom a smútkom v očiach. Tiež som si našla pár šedín a uvedomila som si, že som ešte mladá na šedivé vlasy. Moja mama mi povedala, že ak sa bojím, mala by som odísť, lebo Cherson už nebolo mesto na normálny život. Od toho momentu som začala hľadať spôsob ako by som mohla ujsť. 

Ako ste sa dostali z Chersonu a aká bola cesta?

Mesto bolo zatarasené a neexistovali žiadne humanitárne koridory. Každý odchádzal na svoje vlastné riziko. Dňom a nocou som sa modlila za vhodnú príležitosť, pretože som nechcela zomrieť guľkou od ruského vojaka niekde v poli.

Jedného dňa prišla za mnou mama a povedala mi, že jej kolegyňa sa chystá odísť so svojou dcérou aj ďalšími kamarátmi. Mali jedno voľné miesto v aute. Hneď som sa chopila príležitosti hoci som vedela, že je to extrémne nebezpečné. V tom čase tam boli len štyri ruské kontrolné body, teraz je ich oveľa viac. Na každom stanovisku nás zastavili a kontrolovali úplne všetko vrátane batožiny a mobilných telefónov. Rabovali ľuďom jedlo a veci a vyvíjali obrovský psychický tlak.

Na jednom checkpointe jazdilo okolo kolóny ruské obrnené vozidlo s dvanástimi vojakmi a všetci na nás mierili samopalmi. Hovorili nám, že keď opustíme Rusmi okupované teritórium, tak nás zastrelia ukrajinskí vojaci. Bola to samozrejme lož, ale niektorí tomu uverili a vrátili sa naspäť do Chersonu. Keďže na zem neustále dopadali ruské rakety, tak sme medzi jednotlivými stanoviskami museli ísť čo najrýchlejšie ako to šlo, až sme skoro v jednej zákrute havarovali. Zažila som na vlastnej koži, čo to je vojna. 

Vďaka modlitbám sa nám nakoniec podarilo opustiť mesto a celé okupované územie. 

Čo bola pre vás najťažšia vec, keď ste cestovali naprieč Ukrajinou v snahe dostať sa do bezpečia?

Najnáročnejšie bolo pre mňa zostať silnou a nebáť sa. V našom aute boli iba ženy a dievčatá, čo bolo samozrejme veľmi nebezpečné, keďže sme vedeli o otrasných skutkoch ruských vojakov.

Keď sme po strastiplných hodinách cesty konečne dosiahli Ukrajinský kontrolný bod, tak sme sa všetci vrátane vojakov rozplakali. V tom momente nám neskutočne odľahlo, lebo sme vedeli, že už sme na ukrajinskom území.

Prenocovali sme v Odesse, lebo v noci platil zákaz vychádzania a ráno sme zamierili na moldavskú hranicu. Počas cesty sa nám opäť začali tlačiť slzy do očí, lebo sme si uvedomili, že opúšťame našu krajinu, naše rodiny,  naše najkrajšie spomienky a všetko ostatné, len preto, lebo sa niekto rozhodol začať vojnu na Ukrajine. Najťažšie bolo prijať, že už sa v blízkej budúcnosti nebudeme môcť vrátiť. 

Vaši rodičia zostali v Chersone. Prečo si myslíte, že sa tak rozhodli?

Moji rodičia sú veľmi silní ľudia. Majú 56 rokov a myslia si, že by bolo pre nich ťažké sa usadiť v cudzej krajine, keďže celý život prežili v Chersone na Ukrajine. Odišli by len v prípade, že by im hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Momentálne majú dostatok jedla, sú spolu a snažia sa pomáhať ľuďom vo svojom okolí. Aj keď by som si priala, aby odišli, nepodarilo sa mi ich zatiaľ presvedčiť. 

Momentálne ste na Slovensku. Ako ste sa sem dostali a čo sa vám na tejto krajine páči?

Keď som našla možnosť získať sponzorské víza v Anglicku, tak som si uvedomila, že by tam mohli smerovať moje kroky. Našla som veľmi milý mladý pár, ktorí sa prihlásili ako sponzori do tohto programu a kontaktovala som ich.

Pochádzajú zo Slovenska a ponúkli mi, že môžem zostať u ich rodičov, pokým mi schvália víza. Pomáhajú mi byť pozitívnou, dodávajú mi nádej a odvahu posunúť sa ďalej v živote. Myslím si, že je to Božie požehnanie, že nemusím byť niekde v utečeneckých táboroch s cudzími ľuďmi. Slovensko je krásna krajina s mnohými nádhernými miestami, hoci je úplne odlišná od Ukrajiny. 

Spomenuli ste, že vašou finálnou destináciou je Anglicko. Prečo ste si zvolili práve túto krajinu?

Tým, že hovorím po anglicky, bude pre mňa jednoduchšie nájsť si tam prácu a začať nový život. Ďalším dôvodom je, že chcem byť, čo najďalej od Ruska a myslím si, že Veľká Británia je v dostatočnej vzdialenosti. Na druhej strane nechcem byť príliš ďaleko od mojich rodičov, aby som ich v prípade potreby mohla navštíviť a pomôcť im. 

Ste kresťanka. Ako vám vaša viera pomohla prekonať jednotlivé zápasy?

Myslím si, že to je to jediné, čo mi pomáha. Pred inváziou som trošku ochladla vo viere. Veľa som pracovala a žila svoj spokojný život bez Boha. So začiatkom vojny som si uvedomila, že jedine s Bohom môžem prekonať všetky skúšky. Keď som videla všetku tú nenávisť a nelásku v srdciach mojich priateľov a známych, uvedomila som si, že vojna z nich spravila iných ľudí.

Čítanie Biblie a modlenie sa s mojimi rodičmi mi pomohlo zostať silnou, pozitívnou, mať nádej a prijať, že Boh sa postará. Keď ho poznáš, tak ani smrť nie je to najhoršie, čo sa ti môže stať. Teraz, keď som vzdialená od mojich blízkych, tak mi viera veľmi pomáha, pretože nás spája a aj keď nie som s mojimi rodičmi a snúbencom, tak verím, že Boh bude vždy stáť pri nich. 

Chcela by si na záver odkázať niečo našim čitateľom?

Po prvé vám chcem povedať, aby ste boli pripravení, lebo Rusko je nepredvídateľné a je smutné, že v 21. storočí vám musím dávať rady ako sa pripraviť na vojnu. Je dôležité sa naučiť dať prvú pomoc a vedieť sa rýchlo zbaliť. 

Po druhé nezabúdajte na tie najvzácnejšie veci vo svojom živote. Objímajte svojich rodičov, neodkladajte svadbu, študujte niečo nové, užívajte si krásy svojej krajiny a vážte si vzácne momenty, pretože teraz máte ten čas a príležitosť. 

V neposlednom rade hľadajte Boha vo svojom živote, modlite sa a buďte vďační za všetko, čo máte, lebo zajtra už môže byť všetko inak. Vojna na Ukrajine nás učí, aby sme si zachovali dobrotu v našom srdci a aby sme boli človekom s veľkým „Č“. Pretože len pravý Človek chce pomáhať a slúžiť ľuďom okolo seba a stráni sa ubližovaniu iným. Preto buďte človek s veľkým „Č“. 





Zdroj: Zuzana Kulišková


Dopravný servis
Lavobrezná
Kolóna
06:59
Vysokoškolákov
Kolóna
06:57
Lavobrezná
Práca na ceste
06:44
Hlavná, Bytčica
Kolóna
06:42
Radoľa
Kolóna
06:38
Zobraziť aktuálne hlásenia
Program kina