Na lyžiarskom stredisku v pohraničnej obci Skalité sa už dávno nebrúsia svahy. Kedysi vychýrený areál na Serafínove navštívilo v čase najväčšej slávy aj 40-tisíc ľudí za sezónu. Dnes zíva prázdnotou. Časť z neho využívajú aspoň bežkári, pre ktorých miestny športový klub pripravil okruh s takmer kilometrovou trasou.
Hoci slnko zapadá už oveľa neskôr, bežkári určite ocenia osvetlenie, ako aj možnosť bezplatného parkovania. Trať sa nachádza len jeden kilometer od diaľnice. Ak prídete vlakom, bežky si môžete obuť už po vystúpení na zastávke.
Ski areál sa nachádza v krásnom prostredí Kysuckých Beskýd. Vlastnila a prevádzkovala ho obec. Lyžiari sa mohli vyblázniť na štyroch zjazdovkách, z toho jedna bola určená pre deti a začiatočníkov. Na vrch kopca vás vyviezol vlek, občerstvenie poskytovala blízka chata Snežienka. Stredisko tiež priamo nadväzovalo na poľské lyžiarske stredisko Zwardoň.
Prevádzka však bola závislá od poriadnej dávky prírodného snehu. Práve zastaralá infraštruktúra bola jedným z dôvodov, prečo slávne časy strediska dnes pripomínajú už len stĺpy na neupravenej zjazdovke. Lyžiari začali preferovať pohodlné lanovky, ktoré mali hneď za kopcom v Oščadnici. Vedenie obce pritom zvažovalo aj modernizáciu, no natrafilo na ďalší problém.
Niektoré pozemky na svahoch patrili samospráve, iné si musela prenajímať. Výška nájmu predstavovala šesť percent z tržieb strediska a väčšina nájomníkov s podmienkami nemala problém. S troma vlastníkmi pozemkov sa však obec nedohodla. Navrhovanú zmluvu na sezónu 2007/2008 preto odmietli podpísať.
Tvrdili, že podhodnocuje ich pozemky, pričom trvali na nájomnom 36 korún za meter štvorcový za rok. Riaditeľ obecnej prevádzky im preto adresoval otvorený list. „Veľká Rača má nájom okolo 10 korún za meter štvorcový za rok. Každý kto má normálny úsudok dokáže posúdiť, či sa môžeme prirovnávať k lyžiarskemu stredisku Veľká Rača a k tomu by sme mali vyplácať navrhovaný nájom,“ uviedol v liste z decembra 2007.
Vedenie obce malo víziu lyžiarsky areál zmodernizovať. Prioritou bol najmä nákup zasnežovacej techniky, avšak na to, aby sa začalo niečo systematicky budovať, by si samospráva musela vziať úver 8 až 10 miliónov korún. To sa javilo ako dosť riskantné riešenie vzhľadom na to, že obec nemala všetky pozemky vo svojom vlastníctve, ani v dlhodobom prenájme na aspoň 15 rokov.
Majitelia požadovali za pozemky sumy, ktoré obec nebola schopná vyplatiť. Samospráva zase trvala na tom, aby mali všetci vlastníci pozemkov rovnaké podmienky. Vtom čase si obec prenajímala takmer 140-tisíc metrov štvorcových pozemku. Ak by pristúpila k spomínaným tridsiatimšiestim eurám na meter štvorcový, ročne by musela vyplácať takmer 5 miliónov korún, čo by ďaleko prevyšovalo tržbu aj v najlepšej sezóne.
„Vlastníci pozemkov musia dať možnosť prevádzovateľovi lyžiarskeho strediska vybudovať stredisko, a potom žiadať trhový nájom, ktorému sa nebudem brániť. Verím, že zvíťazí zdravý rozum, veci sa pohnú správnym smerom a všetci zainteresovaní budú mať z fungujúceho a rozvíjajúceho sa lyžiarskeho strediska prospech,“ napísal riaditeľ prevádzky v otvorenom liste.
Obec sa nakoniec s vlastníkmi pozemkov nedohodla. K trom nespokojným majiteľom sa nakoniec pridali aj ďalší, ktorí vypovedali platnú nájomnú zmluvu. Viac ako 5-tisíc obyvateľov tak prišlo o lokálne stredisko, kde sa mnohí učili lyžovať a ako domáci mohli využívať aj zľavu. V roku 2011 ponúkla obec lyžiarsky areál na predaj. O ponuku však nikto neprejavil záujem.