Etnologička K. Nádaská: Z oslavy mladosti, krásy a sexuálnej sily je zvyk, ktorého pôvodný význam nechápeme

Ako vyzeralo veľkonočné obdobie pred rozmachom kresťanstva na našom území? Aký bol skutočný význam pošibávania a oblievania a na čom si naši predkovia počas týchto dní pochutnávali? O premenách tradícií a zvykov nám porozprávala známa slovenská etnologička Katarína Nádaská.

Spájalo sa obdobie Veľkej noci s oslavami aj pred príchodom kresťanstva?

Pred príchodom kresťanstva sa neslávila síce Veľká noc, ale rôzne národy, napríklad spomeniem antický svet a Starý Rím, mali tzv. sviatky Luperkálií. Mladí muži si zobrali na seba masku a kožu z vlka alebo z divého psa, do ktorej sa zaodeli. V ruke mali malé kožené remence a každú mladú, slobodnú dievčinu, ktorú stretli, jemne vyšibali. Išlo o symboliku plodnosti a zdravia, ktorá bola týmto spôsobom posúvaná zo strany mladých mužov smerom k dievčatám. 

Podobné zvyky, ktoré sa spájali s urýchlením odchodu zimy a privolaním jari poznáme ale aj od Keltov, Germánov a, samozrejme, aj od Slovanov. Slovania mali jarných rituálov hneď niekoľko, aj keď v tom čase sa rok ešte nerozdeľoval na štyri ročné obdobia. V slovanskom svete boli akceptované ešte len dve z nich, a to zima a leto.

O aké rituály išlo?

Jedným z nich bolo vynášanie Moreny, Marmurieny, Murieny alebo Smrtnice. V predkresťanskom období mal pravdepodobne podobu prinášania ľudských obetí, keď nejakého zajatca rituálne obetovali, aby tým činom urýchlili odchod zimy. Tá bola totiž časom smrti, chorôb, ale aj hladu, takže je pochopiteľné, že sa jej chceli zbaviť čím skôr. Preto sa s vyháňaním zimy zároveň spájalo privolávanie leta alebo letečka.

Po prijatí kresťanstva zvyk vynášania Moreny zostal, ale modifikoval sa, keďže už nebolo možné prinášať ľudské obete. Preto sa vytvorila zástupná obeť, teda figurína zo slamy odetá do prevažne ženských šiat. Aj keď na východnom Slovensku sú lokality, kde figurína predstavuje muža. Vtedy sa hovorí o vynášaní Deda.

Ako presne prebiehal celý tento akt?

Týkal sa slobodných dievčat, ktoré držali figurínu a chorovodmi a špeciálnymi dialogickými piesňami s ňou prechádzali celou dedinou až dorazili k potoku, kde ju odhodili. Tým, že odplávala, mala postupne odchádzať aj zima. Tento zvyk sa stáročiami modifikoval a vyvíjal. V poslednej fáze sa tak k nim neskôr pridávali aj mládenci, ktorí figurínu ešte aj zapálili a horiacu ju hodili do potoka alebo riečky.

Takto sa naši predkovia snažili o odchod zimy, ako však privolávali spomínané leto?

Prinášanie leta bolo už druhým rituálom. V hlavnej role sú znova slobodné dievčatá. Tentokrát si zobrali nejaký konárik zo stromu, ktorý už bol trošku zakvitnutý kvetmi alebo mladými, zelenými lístkami. Dozdobili ho ešte rôznymi stužkami, pertlami a opäť leto či letečko privolávali piesňami. Prechádzali dedinou, pred každým domom sa zastavili a zaspievali.

Domáci ich vítali, keďže tento rituál mal v sebe primárnu vlastnosť, aby priniesli a privolali slnko, ktoré bolo blahodarné a poskytovalo život, ale sekundárnym dôvodom bolo aj prianie plodnosti pre zem. Zabezpečovali tak dobrú úrodu, ale plodnosť sa, samozrejme, týkala aj žien. Deti boli totiž veľmi dôležité pre každý národ, kmeň či kmeňové spoločenstvo. Takýchto rituálov bolo pravdepodobne oveľa viacej, nám sa však zachovalo len pár paberkov.

A čo najznámejší rituál Veľkej noci, ktorý prežíva ešte aj dnes? 

Šibanie a polievanie spojené s Veľkonočným pondelkom sa nám síce zachovalo dodnes, no v súčasnosti si jeho zmysel vysvetľujeme úplne inak. Vtedy sa tento rituál týkal len slobodnej mládeže. Mladí, krásni muži plní jarnej sily, a to aj sexuálnej, si zobrali prútiky napučané miazgou, ktoré sa nedali zlomiť, ale len ohnúť, a nimi sa dotkli slobodných dievčat súcich na vydaj. Až časom sa z prútikov stali korbáče. Sústredili sa na ruky, aby im išla robota dobre od ruky. Boky jemne vyšibali, aby porodili veľa zdravých detí, keď príde ich čas, a nohy, aby ich niesli do práce, ale aj do tanca. 

Zdroj: pixabay.com

Zdá sa, že dnešná oblievačka a šibačka má už iný charakter…

Áno, dnes už tento rituál stratil svoj pôvodný význam. Dnes už ľudia ani nevedia prečo šibú a šibú už aj malí chlapci až po ženatých mužov, nehovoriac o tom, že sa šibú napríklad aj staré ženy. V minulosti boli aj odmeny iné. Vtedy dievčatá darovali mládencom symbol plodnosti, vajíčko, kraslicu, ktorej pôvodná farba bola červená.

Neskôr sa dokonca vyvinuli aj tzv. pisanky, čo znamenalo že dievčina na vajíčko napísala vyznanie jednému mládencovi, ktorý sa jej páčil. Mohla mať aj 20 či 30 šibačov alebo kúpačov, no len jediný dostal jej pisanku. Ten ak pochopil jej symbolický odkaz, že ho rada vidí, tak jej potom o pár dní neskôr postavil ten slávny máj a ruka bola v rukáve.

Pre našich predkov zohrávala symbolika obrovskú úlohu, je to však už naším problémom, že ju nevieme čítať. Na jednej strane je fajn, že sa nám tie zvyky zachovali, na druhú stranu sa nám tými stáročiami úplne zmenili a ich význam už dnešná generácia úplne nechápe. Preto už šibanie a polievania v mestách úplne ustáva, no ani na vidieku už nemá svoj pôvodný význam.

Preto aj veľa mladých žien na tento rituál reaguje negatívne a považujú to za  legitimizovanie nadvlády mužov nad ženami. Druhá vec je, že mnohí mládenci to preháňajú a neraz je to až brutálne, najmä keď Veľká noc pripadne na chladnejšie obdobie, potom je v hre aj zápal pľúc. V prvej polovici 20. storočia vznikol z recesie či zo žartu aj zvyk, kedy ženy oplácajú mužom oblievanie či šibanie, hlbší význam to však nemá.

V 30. rokoch 20. storočia prišlo v mestskom prostredí do módy aj postrekovanie voňavkami, chlapcom sa začali dávať peniaze, sladké nádielky a aj dnes dospelí šibači očakávajú pohostenie a často aj alkohol. Jednoducho, na oboch stranách ide o absolútne nepochopený princíp. Z toho pôvodného krásneho zvyku, ktorý mal byť oslavou mladosti, krásy a nakoniec aj určitým predávaním sexuálnej sily, je dnes zvyk, ktorého význam už málokto chápe. Tieto negatívne javy sú tu a dalo by sa povedať, že sme si veľkonočné sviatky až sprznili.

Za posledných 10 rokov sa nám objavuje aj element zvyšovania počtu ľudí, pre ktorých Veľká noc nie je náboženským sviatkom, ale berú ju len ako príjemných pár dní voľna. Mnohí preto chodia na lyžovačky alebo na dovolenku, a to dokonca aj do zahraničia.

Čo sa týka pošibávania a oblievania, mal tento rituál v severných regiónoch Slovenska nejakú špecifickú podobu?

Je to len otázky zvyku, že na západnom Slovensku a v časti stredného Slovenska prevládalo šibanie, zatiaľ čo na východnom Slovensku, podobne ako aj u východných Slovanov, nachádzame skôr rituál oblievania vodou. Tá mala byť živá, teda z tečúcej riečky alebo potoka. Vodu, ktorá oživuje, pritom poznáme aj z rozprávok. Dievčatá vďaka nej mali nadobudnúť krásu, sviežosť a zdravie. 

V Žilinskom kraji sa sčasti aj šibalo, aj polievalo. K hrdosti a cti slobodných dievčat patrila tvorba spomínaných kraslíc, ktoré sa maľovali, farbili sa napríklad výluhom z cibuľových šupiek, potom prišlo voskovanie, vyškrabkávanie ornamentov, batikovanie, techník bolo naozaj veľmi veľa. Ony sa v tom totiž predbiehali, ktorá bude mať krajšie vyzdobené kraslice.

Ako sa zmenilo veľkonočné obdobie s príchodom kresťanskej viery?

Po prijatí kresťanstva sa slávila Veľká noc ako jeden z najvýznamnejších kresťanských sviatkov, keďže táto téma sa vo veľkej miere opiera o Bibliu a príbeh o Ježišovi Kristovi, ktorý sa dobrovoľne nechal mučiť a ukrižovať, aby spasil ľudstvo. Podstatou Veľkej noci je však to slávnostné zmŕtvychvstanie, ktoré sa slávi na Bielu sobotu po zotmení. Ňou sa končí aj 40-dňový pôst.

Zdroj: pixabay.com

Prinieslo kresťanstvo nejaké zvyky, ktoré sa zmiešali s tými pohanskými a vzniklo tak niečo úplne nové?

Je zaujímavé, že v oblastiach, kde prevládala protestantská cirkev, a to najmä evanjelická cirkev, sa nám ľudové zvyky až tak nezachovali. Evanjelici sa totiž opierajú len o Bibliu a všetko, čo bolo mimo nej, ako aj ľudové zvyky, bolo považované za poveru, ktorú nie je dobré praktizovať. U katolíkov je to iné. Aj keď historicky nachádzame rôzne upozornenia od predstaviteľov miestnej katolíckej cirkvi, že ide o pohanské zvyky, tak aj napriek tomu sa tie zvyky udržali.

Ako vyzerala domácnosť našich predkov počas Veľkej noci?

Veľká noc sa podobne ako aj Vianoce spájala s rodinnými stretnutiami. Hlavne počas Veľkonočnej nedele sa schádzala rodina zblízka aj zďaleka, aby spolu strávili čas pri veľkonočnom obede. Ten bol slávnostný, tvorilo ho veľa jedál z vajíčok a už bol aj mäsitý. Tradične sa konzumovalo pečené jahniatko, teda pečený baránok alebo pečené kozliatko s bylinami, napríklad so šťavelom alebo cesnakom medvedím. Jednoducho s tým, čo príroda dala.

Bohaté boli aj raňajky. Ženy na začiatku dňa nachystali do košíka klobásky, údené mäso, vajíčka a išli na prvú rannú omšu, aby im to kňaz posvätil a potom spravili spoločné raňajky pre celú rodinu. Aj dnes si môžeme ešte položiť otázku, prečo sa konzumujú práve takéto jedlá.

Vyplýva to z toho, že naši predkovia nemali mrazničky, chladničky a zabíjačky sa robili počas fašiangového obdobia. Po nich sa mäso konzervovalo a uchovávalo vďaka údeniu, prípadne sa nakladalo do soli alebo sa konzervovalo v masti. Údilo sa pritom dvoma spôsobmi, a to buď v domácej udiarničke alebo na povale nad komínom. Takto sa mäso pripravovalo niekedy aj celé pôstne obdobie a na veľkonočnú nedeľu sa mohlo koštovať.

Čo bolo v tomto období roka na našich stoloch počas predkresťanského obdobia?

Z útržkov, ktoré máme k dispozícii, vieme len toľko, že na jar Slovania piekli špecifický druh koláčov alebo aj chlieb v guľovitom tvare. Pripomínal tvar slnka, keďže Slovania boli uctievačmi slnka. V našom regióne sa to uchovalo veľmi dlho, nazýval sa radostník, pretože sa piekol na radostné chvíle. Pripravoval sa napríklad na svadby, ale aj takéto výročné udalosti. Symbolizoval radosť z mocnejúceho slnka, ktoré bude ľuďom dávať život.

Po vypuknutí vojny u našich susedov časť Ukrajincov utiekla do susedných krajín a výnimkou nie je ani Slovensko, kde niekoľkí z nich trávia aj tohtoročnú Veľkú noc. Ako sa líšia či podobajú ich zvyky tým našim?

Máme spoločnú slovanskú kolísku, preto máme veľa zvykov spoločných. Napríklad aj u nich sa maľujú kraslice a na veľkonočnom stole mnohokrát nájdeme tzv. žltú hrudku, ktorú poznáme aj u nás na východe pod názvom syrec. Pôst je pre nich prísnejší, nesmú jesť nielen mäso, ale ani nič živočíšneho pôvodu.

Špecifikom je vzhľadom na pravoslávnu vieru Ukrajincov aj to, že sa riadia Juliánskym kalendárom, preto je Veľká noc u nich posunutá oproti tej našej. Vnímajú ju ako náboženský sviatok, no takisto je pre nich počas týchto dní dôležitá aj rodina.

Metod Macek sa ako dieťa hrával na ornitológa, dnes s partnerkou zachraňuje v Zázrivej stovky zvierat ročne