Učiteľka Baška búra predsudky. Dokazuje, že dôvera žiakov sa získava srdcom, nie prísnym vzhľadom

Na prvý pohľad by ste možno povedali, že Baška vyráža na rockový koncert a nie do školy. Čierne vlasy s bordovými prameňmi, piercingy, tetovania a odviazaný mladistvý štýl, ktorý kričí, že je sama sebou. No keď vstúpi do triedy, okamžite sa mení na pani učiteľku, ktorá vie nielen zaujať, ale aj motivovať a prebudiť v deťoch zvedavosť.

Učiteľka z Martina je dôkazom, že moderná pedagogika nemusí vyzerať len nudne a uniformne. Rocková duša, otvorené srdce a energia, ktorá nabíja všetkých okolo. Žiaci v nej vidia spojenie autenticity a rešpektu, a kolegovia zas inšpiráciu, že učiť sa dá aj s iskrou. V našom rozhovore prezradila, prečo ju baví stáť pred tabuľou, ako bojuje s predsudkami, ale aj to, ako by vyzeral jej vysnívaný „školský festival“.

Kedy ste sa rozhodli pre štúdium pedagogiky a čo vás k práci učiteľky viedlo?

Asi vtedy, keď som si uvedomila, že už aj doma fungujem ako 24/7 doučovateľka – súrodencov či kamarátov. (Smiech.) Tak som si povedala: dobre, ak už mám talent opakovať veci 15-krát za sebou s úsmevom, tak to idem skúsiť na profesionálnej úrovni. Pedagogika bola pre mňa prirodzená voľba, vždy som cítila, že chcem deťom niečo odovzdávať, pomáhať im rásť a ukazovať, že učiť sa môže byť aj zábava. Táto práca je náročná, ale prináša neskutočne veľa radosti.

Kde momentálne vyučujete a ako dlho?

Kvôli súkromiu si názov školy nechám pochopiteľne pre seba, ale som tam veľmi spokojná. Pracujem tam už druhý rok. A zatiaľ by som nemenila. 

Ľudia si bežnú učiteľku predstavujú úplne inak. Stretávate sa kvôli svojmu vzhľadu s predsudkami? Ako reagujete?

Samozrejme, občas príde zdvihnuté obočie typu: „A toto je fakt učiteľka?“, ale väčšinou to vyriešim úsmevom, humorom, a tým, že ukážem, že aj s farebnými vlasmi a tetovaním môžem byť skvelý pedagóg, rovnako ako niekto v kostýme. Predsudky sa občas objavia, ale beriem to ako príležitosť ukázať, že vzhľad neurčuje odbornosť, ani kvalitu práce. Žiaci aj kolegovia rýchlo zistili, že dôležité je to, čo im viem dať, nie to, čo mám na hlave alebo na rukách.

Má váš štýl vplyv na to, ako vás žiaci vnímajú?

Určite! Ale v dobrom. Pre niektorých som hneď „tá cool učiteľka“, pre iných možno trochu záhada. Myslím, že môj štýl im ukazuje, že človek môže byť sám sebou a pritom profesionálny. Dodáva to našej komunikácii autenticitu a žiaci sa potom častejšie otvárajú aj sami. Vedia ma rešpektovať a tiež vedia, kde majú hranice, ale zároveň ma berú ako dospelú kamarátku, ktorej môžu všetko povedať. 

Ak by ste mali možnosť naučiť žiakov jednu vec, ktorá nesúvisí priamo s učebným plánom, čo by to bolo?

Určite schopnosť veriť si a nevzdávať sa. Chcela by som im odovzdať to, že keď padnú, vždy sa dá vstať – a že život nie je o dokonalosti, ale o raste. Nech sa nikdy neporovnávajú, preto každý jeden z nich je výnimočný taký aký je. A hlavne, nech sú sami sebou. Nech nemajú predsudky a nech dajú šancu človeka spoznať. Aj ak ma napríklad kerky a farebné vlasy ako ja. (Smiech.)

Čo je najväčšia odmena alebo moment, ktorý vás ako učiteľku napĺňa najviac?

Najviac ma napĺňajú deti. A to, že im môžem niečo odovzdať a vidím, že to má zmysel. Ale ešte viac ma napĺňajú ich rodičia, ich vďaka a to, že ma prijali takú aká som a majú ma radi. Nikdy nemali voči mne žiadne predsudky. Naopak, sú radi, že ma ich deti zbožňujú a vždy ich vítam s úsmevom. 

Keby ste mali mávnuť čarovným prútikom a zmeniť jednu vec v slovenskom školstve, ktorá by to bola?

Asi by som pridala viac prázdnin. Chcela by som, aby ľudia viac videli, že práca učiteľa nie je len „hranie sa s deťmi“, ale veľmi zodpovedná a hodnotná práca. Určite by som zvýšila platy, pretože každý učiteľ si ich zaslúži. A tiež by som zrušila predsudky voči tetovaniam či farebným vlasom alebo oblečeniu. Učiteľ môže byť úplne iný zvonku, ale stále skvelý pedagóg. Na konci dňa ide o to, čo dáva deťom a ako sa s nimi dokáže spojiť, nie o to, ako vyzerá. 

Myslíte si, že učiteľ by mal byť skôr autorita alebo priateľ žiakov?

Ani generál, ani kamoška na kofolu. Najlepšie funguje priateľská autorita – človek, ktorý je milý, ale má jasné hranice. V praxi to vyzerá takto: na začiatku roka si spolu dohodneme pravidlá (žiadne štyri A4 drobného textu), ja sa ich dôsledne držím a oni vedia, že som férová. Do toho dávka humoru, veľa otázok a priestor na omyly bez drámy. Keď niekomu zazvoní mobil, nerobím stand-up o tom, „ako to za nás nebolo“, len pripomeniem našu dohodu a ide sa ďalej. Prečo? Lebo žiaci potrebujú bezpečie aj výzvu. Ak som iba „autorita“, naučia sa báť. Ak som iba „priateľ“, naučia sa ma obchádzať. Keď som priateľská autorita, naučia sa zodpovednosti, sebadisciplíne a spolupráci, a pritom nás to všetkých baví.

Ak by ste mali možnosť jeden deň v škole úplne zmeniť pravidlá, čo by ste urobili inak?

Keby som mala možnosť prevrátiť pravidlá hore nohami, urobila by som zo školy hudobný festival poznania. Žiadne zvonenia, hodiny by sa otvárali riffom na gitare. Každá trieda by bola ako iný stage: na jednom by sa riešila literatúra cez texty piesní, na druhom by sa matematika menila na rytmus a beaty, na treťom by si niekto mohol vyskúšať improvizáciu. Chcela by som, aby žiaci zažili, že učenie môže mať šmrnc, trochu chaosu, veľa energie, ale hlavne pocit slobody a radosti. A keď by si niekto odniesol domov namiesto domácich úloh vlastný song alebo obraz, bol by to pre mňa väčší úspech než desať písomiek. Srandujem. (Smiech.) Hudba ma naučila, že tvorivosť nemá hranice, a presne tak by mal vyzerať aspoň jeden deň v škole. Rockerka sa vo mne nezaprie, nikdy. (Smiech.)