Skúsenosti ukryté v strieborných vlasoch. Čo odkazujú žilinskí seniori mladším generáciám?

Október, mesiac úcty k starším, je skvelou príležitosťou na to, aby sme spomalili a načúvali hlasom, ktoré nás môžu zorientovať v dnešnom zložitom svete. Navštívili sme ÚSMEV – zariadenie pre seniorov na Osikovej v žilinskej mestskej časti Solinky, aby sme sa porozprávali s tými, ktorí majú za sebou dlhý život plný skúseností. Čo by chceli odkázať mladším generáciám?

Ako jedna rodina

Jedným z fenoménov súčasnosti, ku ktorému sa seniori počas nášho rozhovoru opakovane vracali, je čas strávený pri obrazovkách. Ten sa totiž môže stať prekážkou v budovaní skutočných, hlbokých priateľstiev. Nedostatok prirodzenej komunikácie medzi deťmi si všimla aj pani Heda, bývala učiteľka, ktorá so študentmi v Žiline pracovala celé desaťročia. Pred školské lavice sa postavila aj vo vyššom veku, rozdiel tak mohla pozorovať na vlastné oči.

„Kedysi študenti na internáte žili ako jedna rodina,“ hovorí, „bolo ich tam vyše dvesto, ale zväčša sa poznali. Navzájom sa dopĺňali. Gymnazisti pomáhali s teóriou tým, čo prišli z priemysloviek, a tí zase pomáhali gymnazistom s praxou. Dnes sú v skupine piati a nerozprávajú sa medzi sebou, a potom vzniká rivalita, závisť.“

Riešenie vidí v návrate k dôležitým hodnotám, akými sú aj láska k blížnemu či vzájomná pomoc, ktoré majú mať základ doma, vo výchove rodičov. Jej slová dopĺňa aj pán Peter: „Musíme sa snažiť vidieť aj tých druhých, iných okolo seba. Keď niekto potrebuje pomôcť, pomôžem mu. A aj keď spolu nemusíme súhlasiť a budem mať úplne opačný názor, musím ho rešpektovať. Nájdeme spoločný bod, na ktorom sa zhodneme, a na ňom budeme budovať svoje kamarátstvo.“

Neponáhľajte sa do dospelosti

Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako budovať vzťahy, je podľa seniorov trávenie času pri spoločných záľubách. Vďaka tomu rozkvitol aj príbeh lásky medzi Rudolfom a Annou, ktorí sa prvýkrát stretli v lyžiarskom stredisku v Tatrách. Pán Rudolf tam ako vášnivý športovec vyrazil so žilinským klubom na veľkonočný slalom. Vtedy ešte netušil, že v dolnej stanici lanovky prvýkrát zazrie svoju budúcu manželku.

„Keď som neskôr štartoval z Lomnického sedla, bol ešte pekný čas, svietilo slniečko, no kým som prišiel do tretej brány, nastala hmla a ja som musel preteky prerušiť. Vyšiel som z trate a keď som zastavil, tak som ju opäť stretol. Dohodli sme si rande, stretnutie v cukrárni v Tatranskej Lomnici,“ spomína s úsmevom pán Rudolf, ako mu láska k športu priviedla do života aj lásku k žene.

V čase ich stretnutia mali obaja krátko po dvadsiatke, čo sa spája s ďalšou radou od seniorov. „My sme mali detstvo, mladosť a potom až tie starosti. Dnes majú deti šestnásť rokov a majú za sebou všetko. Prežijú, to čo by ešte nemali, vidia, to čo by ešte nemali vidieť,“ vysvetľuje pani Heda. Rodičom preto radí, aby chránili detstvo svojich potomkov a mladým pripomína, aby sa do dospelosti príliš neponáhľali. Vďaka skúsenostiam budú neskôr lepšie pripravení čeliť dôležitým okamihom v živote.

Viac lásky, menej materializmu

Rodená Ružomberčanka pani Marta si počas nášho rozhovoru nostalgicky zaspomínala na čaro svojho detstva. „Keď som dostala na Ježiška knižočku, tak som bola prešťastný človek,“ hovorí s úsmevom, „no dneska je úžasný dostatok, sťažujeme sa, že nemáme, ale máme. Len sa pozrime do obchodov. Na deti to nevplýva dobre. Prídu do obchodu, povedia mame a otcovi, čo by chceli, a rodičia im to kúpia. Potom im nie sú darčeky pod stromčekom nijakým prekvapením.“

Seniori sa zhodujú, že konzumná spoločnosť vytvára v deťoch falošné predstavy o šťastí, založené na túžbe po materiálnych veciach. Ich posolstvo je jasné: namiesto toho, aby sme deti viedli k tomu, že musia mať všetko, by sme ich mali učiť, že skutočné hodnoty sú ukryté v zážitkoch, v láskavých slovách a činoch. Zmena však začína u každého jedného z nás.

„Myslím si, že jediným možným spôsobom výchovy je príklad. Darmo budem poúčať, rozprávať buďte takí či onakí. Záleží to len na mne, čo vidia moje deti, moje vnúčatá. Ak chcem, aby boli deti slušné, musím byť taký aj ja. Budú sa správať len tak, ako to vidia doma,“ zdôrazňuje pán Peter, že príklad rodičov a starších je účinnejším nástrojom výchovy ako slová.

Pani Adela, ktorá vychovala tri deti, dopĺňa, že k správnej výchove patrí aj zmysluplné využitie voľného času. „Moje deti chodili brigádovať už na základnej škole. Všetci traja plávali, tak boli v šatni na plavárni a upratovali, tým pádom mali vyplnený čas. Po vyučovaní si zase chodili zaplávať, a tak som aj ja vedela, kde sú a čo robia,“ vysvetľuje, ako sa ich už od malička snažila viesť k zodpovednosti.

Efektívne si vypĺňať čas učili rodičia aj pani Katarínu z Bratislavy. K jej mladosti neodmysliteľne patria knihy, ku ktorým ju viedol jej otec, vtedajší riaditeľ žilinskej hvezdárne, aby si tak rozširovala svoje obzory. „Doma sme ich mali hádam stovky. ‚Katka, čítaj knihy, veľa kníh,’ hovorieval mi otec. Odporúčam to aj mladým, rovnako ako krúžky. Prospeje im to viac ako hra na tablete či mobile, zdá sa mi, že sú kvôli tomu dosť hanbliví, len sa zatajujú,“ hodnotí Katarína.

Hlavne, aby ste sa mali dobre

Jednou z najemotívnejších tém nášho rozhovoru bola túžba po mieri a pokoji. Tí, ktorí si ešte pamätajú vojnové či iné ťažké časy, prejavili nádej, že mladé generácie nebudú musieť čeliť podobným skúškam. Chápu totiž, aká dôležitá je harmónia v spoločnosti.

„Čo sme my nemali, chceme práve teraz dopriať vám, mladšej generácii, aby ste sa mali dobre. Aby ste nikdy nepoznali to zlo, tie hrôzy, čo sme niekedy museli prežiť. Musíme len dúfať v to, že tí, čo o tom rozhodujú, sa postarajú o pokoj medzi ľuďmi, aby sa nik nemusel báť, že príde niečo zlé,“ zaznelo tiché želanie pani Marty – nielen pre jej deti a vnúčatá, ale pre všetkých mladých ľudí.

Rozhovory v žilinskom domove seniorov boli plné úprimného zamyslenia a rôznorodých spomienok. Všetky však spájali hodnoty, ktoré by podľa staršej generácie nemali vymiznúť z našich životov: láska k blížnemu, zodpovednosť, čestnosť či skromnosť. Pripomínajú nám, že pravá hodnota nespočíva v materiálnom blahobyte, ale v tom, čo nesieme v sebe. Možno je to práve to, čo nám naši starší chcú odkázať – spomaliť a nájsť si čas na to, na čom skutočne záleží.