Horský záchranár Maroš z Trstenej meria len 130 centimetrov: Hrám s kartami, ktoré mi boli rozdané


Foto: Horský záchranár Maroš z Trstenej meria len 130 centimetrov: Hrám s kartami, ktoré mi boli rozdané Foto: Horská záchranná služba

Práca horského záchranára je fyzicky aj psychicky nesmierne náročná a vyžaduje si veľké odhodlanie a túžbu pomáhať. Jedným z najnovších zamestnancov Horskej záchrannej služby vo Vysokých Tatrách je aj mladý muž z Trstenej, ktorý meria len 130 centimetrov. Maroš Vojtko má síce achondropláziu (forma dwarfizmu), malá postava mu však nezabránila nasledovať svoj sen. Od mája 2023 pracuje ako operátor tiesňovej linky, ktorý odpovedá na volania turistov, lyžiarov a iných ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi v náročnom teréne.

Horská záchranná služba na svojom oficiálnom webe uverejnila zaujímavý rozhovor 25-ročného Maroša s Oľgou Krajčiovou, v ktorom jej porozprával o svojej práci, psích partneroch aj o tom, ako jeho život ovplyvňuje jeho výška. V úplnom znení ho nájdete nižšie:

Pracuješ na operačnom stredisku horskej služby. Čo je tvojou pracovnou náplňou?

Mojou úlohou je prijímanie volaní, vyťažovanie informácií od volajúcich a pomoc pri organizovaní záchranných akcií v horskom teréne.

Pri sledovaní tvojej profesionality a sebavedomia operátora je ťažké predstaviť si, že pracuješ na stredisku len od mája tohto roku. Je to tvoj prvý kontakt s Horskou záchrannou službou?

Máme to v rodine. Starký zo strany mojej mamky bol záchranár. Potom štafetu prebral môj otec, ktorý je dobrovoľným záchranárom Horskej záchrannej služby na Zverovke. A ja som teraz ďalší, ktorý uchopil štafetový kolík. Dlhšiu dobu sa venujem záchranárskej kynológii, takže som spoznal celú „psiarsku“ partiu v HZS. Začínal som s mojim labradorom Badym, ktorý je už dôchodca. Bol som figurantom, pomocníkom a momentálne si vychovávam Badyho nástupcu, jeden a pol ročného nemeckého ovčiaka. Kodyho ale čaká ešte veľa práce. Snáď raz z neho niečo bude.

Kadiaľ vedie cesta k výchove psa záchranára?

V Horskej záchrannej službe existuje proces, že ak chce byť človek psovodom pre potreby HZS, najprv sa musí stať záchranárom. Tiež je dôležité pôsobiť ako figurant, pochopiť, ako pes pracuje a zažiť celý jeho výcvik z prvej ruky. Platí, že dobrý figurant je aj dobrý psovod.

Ako si psovod vyberá psa?

Nestačí, že sa mi niektorý pes páči. Horská služba sleduje chovné stanice plemien, ktoré sa najčastejšie využívajú, takže vie, kde je „dobrá krv“. Ten psík to má už v podstate v sebe, je na prácu záchranára predurčený. Psovod si môže na pomoc pri výbere zobať inštruktorov a iných kynológov.

Ako dlho trvá výcvik psa, kým je naozaj pripravený chodiť s horskými záchranármi do terénu?

Výcvik začína hravou formou dňom príchodu do domova psovoda. Dvojmesačné šteniatko sa musí socializovať, zvykať si na ľudí, na iných psov, naučiť sa jazdiť autom, zvyknúť si na transport lanovkou, skútrom, helikoptérou. Pohybovať sa v lese, v ťažko dostupnom teréne, naučiť sa vyhľadávať ľudí. Výcvik takého psa je skôr maratón, než šprint. Pes je tak naozaj pripravený vo veku dvoch, troch, niekedy dokonca štyroch rokov. Potom skladá výkonnostné stupne a každý rok si aj so psovodom v HZS musí obnoviť kvalifikáciu, že je naozaj pripravený zasahovať a pomáhať.

Takže plánuješ z Kodyho vychovať psa záchranára a zúčastňovať sa záchranných akcií?

Dúfam, že áno. Ale len ako dobrovoľníci. No máme pred sebou ešte dlhú cestu, na ktorej sa vždy môže niečo pokaziť.  Alebo sa môže u psa objaviť zdravotný problém. Vtedy musí psovod prehodnotiť, či sú spolu schopní dosiahnuť požadovanú úroveň.

Vedel si už v detstve, že by si bol rád horským záchranárom?

Dá sa povedať, že to bol sen. Záchranná činnosť je neporovnateľne modernejšia a lepšia, než pred dvadsiatimi rokmi, keď som ako dieťa sledoval rôzne záchranné akcie. Postupnými krokmi som sa dostával k činnosti horských záchranárov a utvrdzoval sa, že to chcem naozaj robiť, hoci som si bol vedomý fyzického hendikepu. Vedel som, že práve preto musím viac „zamakať“, ak sa chcem aj ja stať jedným zo záchranárov. Keď sa naskytla príležitosť pracovať na operačnom stredisku, doslova som po nej skočil. Na výberovom konaní nás preskúšali z miestopisu horských oblastí, otestovali našu fyzickú zdatnosť a musel som urobiť psychotesty. Podarilo sa mi prejsť a som rád, že som tu. Moja práca ma baví a momentálne aj veľmi napĺňa.

Máš odbornú spôsobilosť operátora operačného strediska tiesňového volania Horskej záchrannej služby. Trochu komplikovaný názov…


Počas odbornej spôsobilosti chodia na operačné stredisko rôzni inštruktori, napríklad rádiokomunikácie. Operátor musí mať ukončené štúdium zdravotníckeho záchranára, pretože priamo pomáha ľuďom, ktorí sú v ohrození života. Na kurze sme sa učili aj o psychologických aspektoch, ako máme komunikovať a ako človeka navigovať na spoluprácu s nami. Niekedy sú ľudia v panike dezorientovaní. Niekedy v strese vyplašení mieria na nás vulgarizmami, takže je potrebná aj vysoká miera diplomacie z našej strany. Musíme im vysvetliť, že všetky otázky, ktoré sa pýtame, sa im možno zdajú zbytočné, ale pre nás sú naozaj podstatné. No väčšinou je spolupráca s volajúcimi veľmi dobrá.

Zažil si za tých pár mesiacov deň, na ktorý nezabudneš, pretože si odpovedal na rekordný počet volaní?

Sobota deviateho septembra. Bol to extrémny deň. Vedel by o tom porozprávať aj kolega, ktorý slúžil o deň neskôr. Mali sme veľa výjazdov a záchranných akcií. Sú dni, kedy sa operátor a záchranári nezastavia, pracujeme pod obrovským psychickým tlakom. Keď nám zvonia tri, štyri telefóny naraz, musíme každý jeden hovor vyťažiť maximálne, ako sa dá a informácie z jednotlivých volaní nemôžeme popliesť. Všetko zapisujeme, aby nedošlo k omylu, pretože od toho závisí nielen zdravie pacienta, ale aj zasahujúcich záchranárov. Na základe informácií, ktoré získame, rozhodne vedúci zásahu, ako bude záchranná akcia prebiehať. Či bude použitá letecká technika, alebo sa pôjde pozemne, koľko záchranárov bude nasadených a podobne.

Podmienil si všetko tomu, aby si sa stal súčasťou Horskej záchrannej služby. Vyštudoval si urgentnú zdravotnú starostlivosť, si titulovaný zdravotnícky záchranár. Témou tvojej bakalárskej práce bolo využitie vrtuľníka na záchranné akcie. Si skrz-naskrz prepojený s horami. Súvisia s nimi aj tvoje voľnočasové aktivity?

Ak je dobré počasie a mám chuť, idem do hôr. Alebo sa aspoň vyvetrám pri prechádzke so psami, jazdím na bicykli. Snažím sa tráviť voľný čas von a aktívne.

Žiješ v Tatrách?

Nie, dochádzam. Cestou domov sa väčšinou zastavím niekde v horách, až potom zamierim naozaj domov. (Maroš sa sám nad svojou odpoveďou zasmeje.)

Miesto, kde pracuješ, sa nachádza vo Vysokých Tatrách, ale na tiesňovú linku sa dá dovolať aj z iných slovenských lokalít.

Operačné stredisko má dosah vo všetkých oblastiach, kde pôsobí Horská záchranná služba. Pokiaľ na číslo 18 300 zavolá človek z Malej Fatry, dostane odpoveď z Vysokých Tatier. Preto musí operátor dobre poznať miestopis všetkých našich horských oblastí. Samozrejme, nedá sa byť stopercentný, preto nám pomáhajú mapové podklady. Z informácií, ktoré nám volaný poskytne si ho musíme v tých mapách vedieť dohľadať. Žijeme v digitálnej dobe, veľa ľudí nám vie poskytnúť GPS súradnice svojej polohy, čo je pre nás ideálne. Operátor by si mal rôzne lokality prejsť a mať tiež prehľad o najčastejšej úrazovosti v jednotlivých oblastiach. Každé to pohorie má svoje špecifiká, či v lete, či v zime a operátor ich musí poznať.

Ako dlho trvá deň v službe operátora?

Od ôsmej do ôsmej. Striedame sa ráno. Odovzdáme si informácie o priebehu služby, o dostupnej letovej technike a kto je službu konajúci pilot. Takže človek sa nemusí báť, že sa k nám v noci nedovolá. Sme tu neustále.

Mal si trému pred prvým “ostrým“ dňom?

Určite. Bol som plný očakávaní, cítil som radosť a tešil som sa, no zároveň som nechcel nič pokaziť. Predsa len ide o vzácne ľudské životy. Takže som mal stiahnutý žalúdok. Ale mojim šťastím sú skvelí kolegovia. Ich mentoring bol výborný. Rýchlo ma zaučili, vysvetlili mi, ako veci fungujú a na čo si mám dávať pozor.

Tvoj nízky vzrast ťa ale v niektorých situáciách obmedzuje. Ako to je pri záchranných akciách?

Snažím sa pomôcť po zdravotnej stránke. Alebo pri pátraní so psom. Človek, ktorý má určité znevýhodnenie musí mať vysokú dávku sebareflexie.  Vedieť si povedať „toto áno“ a naopak „na toto nemám“. Nejdem na záchranné akcie, kde by som bol zbytočný, či nedajbože by tam záchranári mali robotu ešte aj so mnou. Vo všeobecnosti musí každý človek poznať svoje hranice. A tým, že mám nejaký hendikep sa svet neskončil. Sú ľudia, ktorí nemajú ani také možnosti, aké mám ja. Preto hrám s kartami, ktoré mi boli rozdané a je len na mne, ako s nimi naložím.

V miestnosti obklopený monitormi počítačov, na ktorých svietili mapy, vyzeral usmievavý mladík ako navigátor letiskovej riadiacej veže. Len namiesto dopravných a nákladných lietadiel telefonicky vedie turistov, aby sa v čo najlepšom zdraví dokázali vrátiť z túry, ktorá by sa pre nich bez pomoci horských záchranárov mohla neraz skončiť fatálne. Ako o ňom povedal niekto z „horskáčov“, Maroš je endemit. Svojou energiou a húževnatosťou je zároveň aj inšpiráciou, ako sa tešiť zo života. Tak nech ho práca operátora tiesňovej linky baví čo najdlhšie.

Prečítajte si viac:


Správy e-mailom Poslať tip Nahlásiť chybu