Libor navštívil najvyšší vrchol rakúskych Álp aj Kaukazu: Hlavu si čistí na miestach, kde nie je príliš veľa kyslíka

Libor aktuálne pracuje na Mestskom úrade v Žiline. Popri tom, ako organizuje kultúrne a športové podujatia, si našiel v neskoršom veku hobby, ktoré ho drží dodnes. Najprv sa začal venovať lezeniu, ktoré ho doviedli až na ferraty v Dolomitoch v Taliansku a taktiež vyskúšal ferraty v Rakúsku. Prostredníctvom záľuby v lezení ho oslovili aj výstupy na ľadovce a štíty.

Medzi jeho úspechy patrí aj výstup na taliansky vrchol Gran Paradiso, ktorý má nadmorskú výšku 4 061 m, a rakúskeho najvyššieho vrchu v Alpách Grossglockner, ktorý má nadmorskú výšku 3 798 m. Navštívil aj Kaukaz, kde s partiou smerovali na výstup na vrchol Elbrusu, ktorý má nadmorskú výšku 5 642 m a je to zároveň jeho najvyšší vrch. Ako to dopadlo a čo ho k tomu viedlo, sa dozviete nižšie v rozhovore.

Vedel by si nám priblížiť, kedy a ako vznikla myšlienka takéhoto aktívnejšieho lifestyleu?
Asi tak pred 10 rokmi. Vyskúšal som si lanový park. Zistil som, že akonáhle si oblečiem lezeckú výstroj, tak sa mi vyčistí hlava a na nič iné nemyslím, len na lezenie. Čistá psychohygiena. Takže som začal rozmýšľať, čo ďalej. Začal som pozerať možnosti ferrát.

Vyskúšal si najprv tie slovenské ferraty?
Nie, na Slovensku v danom období neboli žiadne možnosti. Najbližšie boli v Rakúsku. Prišla ale možnosť ísť do dolomitov v Taliansku do oblasti Cortina d'Ampezzo, a tak som išiel. Vyskúšal som si tam svoje prvé ferraty na Rifugio Lagazuoi, Rifugio g Lorenzi, Tre Cime. Bolo to nádherné. Tak som pokračoval na ďalších ferratách aj v Rakúsku ako Zillertal, Burgerlam, Raxalpe, Hohewand. Po skúsenostiach na ferratách som rozmýšľal, čo ďalej. Hlavou mi prebehla myšlienka, čo tak skúsiť nejaké ľadovce resp. štíty.

Aký bol teda tvoj prvý výstup?
Moja prvá cesta smerovala do talianska na vrchol Gran Paradiso (4 061 m. n. m., pozn. autorky). Hovorí sa o nej ako o najľahšej 4000-ke. Tak som si chcel na nej odskúšať, či na to mám. Tie pocity, keď som vystúpil na vrch, boli neopísateľné. Moja ďalšia cesta viedla na najvyšší vrch rakúskych Álp Grossglockner (3 798 m n. m, pozn. autorky).

Mal si aj nejaké kritériá, keď si si vyberal, kam pôjdeš?
Žiadne zvláštne kritériá som nemal. Len aby to bolo vždy na dlhší čas. Minimálne aspoň 3-5 dni a hlavne, aby tam bolo prekrásne prostredie. Pri mojej prvej návšteve v zahraničí, nebudem klamať, nevedel som si predstaviť, čo mám od toho čakať a možno to bolo na tom to nádherné. To tajomno a spoznávanie pre mňa veci nepoznané. A dva roky nato som sa prihlásil k expedícii na Kaukaz, kde čerešničkou mal byť výstup na vrchol Elbrusu.

Na tento druh aktivity sa zrejme ťažšie zháňajú parťáci. Chodievaš sám alebo si si našiel partiu, ktorá zdieľa rovnaké záľuby?
Aktivity sa snažím vykonávať so známymi. Väčšinou sa stretávame ľudia, ktorí máme obdobné záľuby. Ale aj keď som sa náhodne stretol s novými ľuďmi, po krátkom čase to prerástlo do kamarátstva. Vždy sa vytvorila skvelá partia.  

Vybrať sa na 4-tisícky či liezť po horách nie je zrovna najbezpečnejší šport. Vyvoláva to vo mne zvedavosť, či boli už aj zranenia, prípadne momenty, keď si si povedal, že si podcenil svoje schopnosti.
Zranenia sa mi, našťastie, vyhýbali. Vždy som sa snažil racionálne zvážiť svoje momentálne schopnosti. Keď to nešlo, tak som to radšej otočil a šiel naspäť dole. Nie je hanba to otočiť. Radím sa príslovím, nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Možno aj preto sa mi vyhýbali komplikácie, poprípade zranienia.

Poďme na najdôležitejšiu časť nášho rozhovoru. Navštívil si Kaukaz v Rusku, kde si si vybral za cieľ Elbrus, ktorý je jeho najvyšším vrcholom (5 642 m. n. m.). Prečo práve Kaukaz?
Keďže vyše roka som nikde nebol, tak som začal rozmýšľať, čo podniknúť. Niečo zaujímavé a tak trochu dobrodružné. Dočítal som sa, že Kaukaz je opäť otvorený pre turistov. Tak som začal pátrať, či niekto neorganizuje expedíciu na Kaukaz a našiel som, tak som sa prihlásil. Hlavne preto, že tam nebýva veľa ľudí a je tam nádherná príroda.

Ako si sa na to pripravoval?
Príprava nebola skoro žiadna, len pobaliť výstroj a oblečenie. Väčšinu veci som už mal z predchádzajúceho lezenia, takže som si nedokupoval skoro nič. Potraviny a kartuše na varenie som si kupoval až na mieste. Základom je oblečenie. Človek musí byť vždy v teple. Keďže sú tam veľké teplotné výkyvy, počasie je potrebné mať vrstvené oblečenie. Podľa teploty si na seba obliekať, poprípade vyzliekať jednotlivé vrstvy oblečenia. Podľa terénu treba mať vhodnú obuv, mačky na ľad, cepín, prilbu, laná, ochranu tváre a očí. A zabudol som na tu najdôležitejšiu vec – vždy dostatok teplých tekutín.

Z celého tvojho rozprávania mám dojem, že si veľmi spontánny človek. Koľko financií si dal do nápadu ísť na najvyšší vrch Kaukazu?
To už neviem. Ale základ je oblečenie a výstroj. To tiež nie je lacná záležitosť. Keďže som si veci kupoval postupne, tak sa to dalo nejako finančne utiahnúť. Výška investície záležala na tom, kde, ako a na aký čas sa niekam išlo. Rozpätie šlo od 300 – 1700 eur. V tom sú zahrnuté aj ceny leteniek.

Na osobnom stretnutí si mi hovoril, že pred poslednou etapou si sa otočil a spolu s ďalšími ste šli naspäť. Z tvojho rozprávania som mala pocit, že aj tá cesta naspäť je dosť náročná. Vysoké nadmorské výšky mnohokrát telo nevie zvládať. Ako sa to prejavovalo vo vašej skupine?
Áno, v určitých nadmorských výškach už začína mať telo problémy. Preto pred každým väčším výstupom sa robia aklimatizácie, aby si telo navyklo. U každého je to individuálne. Vo vysokých nadmorských výškach sa dostavujú tzv. výškové choroby ako je bolesť hlavy, vracanie a preháňanie. Ďalšie veľké riziko je možnosť oslepnutia, pokiaľ nie je zrak dostatočne chránený. Slnko, ktoré sa odráža od snehu, je veľmi silné a môže dôjsť k snežnej slepote. Ja osobne som mal silné bolesti hlavy a stále ma naťahovalo na vracanie. Jeden, ktorý bol s nami, mal slabú ochranu zraku a chytilo mu to oči. Ale, našťastie, mu to potom prešlo.

Na Elbrus som nevyšiel, keďže telo nechcelo spolupracovať, tak som to radšej otočil. Pred výstupom mi spuchli oči, ani som nevedel prečo, tak som sa rozhodol, že radšej to otočím a zídem naspäť dole. Pod Elbrus som sa dostal do cca 4950 m. n. m. 

Ako zvládala tvoja žena a deti odlúčenie? Boli ste v kontakte aj počas toho, ako si bol v zahraničí?
Rodina to vždy ťažko niesla, keď som niekde išiel. Vždy, keď bola možnosť, tak som sa snažil s rodinou spojiť, aby vedeli, že som v poriadku. Zvrtnúť sa môže čokoľvek. Hlavne, ak idete niekde ďaleko. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Treba si len dávať pozor a snažiť sa minimalizovať riziko. No to riziko je tam vždy.

Elbrus je tým pádom niečo, čo si zvládol nie úplne na 100 percent. Plánuješ sa tam vrátiť a dokončiť to?
Áno, plánujem sa vrátiť, ale ešte neviem kedy. Určite niekedy by som ešte chcel ísť na Ararat (vrch v Turecku, 5 137 m. n. m., pozn. autorky) a Damavand (vyhasnutá sopka v Iráne, 5 609 m. n. m., pozn. autorky).

Čo by si na záver odporúčal čitateľom, ktorí sa chystajú na takýto typ „dovolenky“?
Určite si vyskúšať nejaké menšie veci. Zistiť, ako sa ich telo vyrovnáva s nadmorskými výškami a aby mali aspoň nejaké základné skúsenosti s lezením a pohybom po ľadovcovom teréne.

Libor Štípala má 39 rokov a pracuje na Mestskom úrade v Žiline, kde sa venuje organizovaniu kultúrnych a športových podujatí. Pred svojou 30-tkou si našiel v záľubu v lezení a v náročnejších turistických výstupoch v zahraničí. Momentálne žije v Žiline spolu so ženou a tromi deťmi. Okrem lezenia a turistiky ho baví aj behanie a futbal.