Ako nás vnímajú vodiči SAD Žilina - prečítajte si ich postrehy z bežných dní

Redakcia
•
23 jún 2016, 15:47

Vodič autobusu by doslova mohol robiť psychologický prieskum na cestujúcich. Akí sme? Sme disciplinovaní, komunikatívni a úctiví? Alebo naopak? O tom sme sa porozprávali s vodičmi SAD Žilina.

Cestujúci, to je vraj kapitola sama osebe. Najmä v prímestskej doprave si každý vodič pozná tých svojich. „Mám pravidelných cestujúcich, o ktorých viem, že nastúpia každé ráno v tú istú hodinu. Napríklad zdravotné sestry, ktoré ráno veziem do nemocnice,“ hovorí vodič na trase Žilina – Kysucké Nové Mesto Jozef Medzihorský. Niektorí cestujúci majú dokonca „svoje“ sedadlá, na ktoré si nikto iný nemôže sadnúť. „Niektorí sa aj radi porozprávajú. Ale sú aj takí, čo si sadnú čo najbližšie dopredu a najradšej by so mnou debatovali, kým nevystúpia. No ja osobne nerád prerozprávam celú cestu,“ hovorí.

Žiaci z Kysuckého Nového Mesta sú slušní, obecne ale ľudia menej chvália

Ráno vozí žiakov do školy z Kysuckého Nového Mesta do Žiliny a poobede naopak. „Mám ich rád, sú slušní a pozdravia. Mám aj takých, ktorých som videl vyrastať. Keď sa mi dnes prihovoria, v prvom momente ich ani nespoznám. Študujú už na univerzite. Dokonca som vozil nášho dispečera zo SAD! Kedysi sedával ako školák na prvom sedadle a teraz mi robí šéfa,“ hovorí so smiechom.

Ľudia dnes radi kritizujú a menej chvália. Hoci sa dá v SAD Žilina pochváliť vodiča aj oficiálnou cestou, a v tom prípade môže byť odmenený, radšej to ľudia robia osobne. „Dostal som už pochvaly, hlavne pri náleze stratenej veci mi ďakujú. Často nachádzam mobily, ale klasicky aj peňaženky. Čo som našiel, to som odovzdal. Aj teraz nedávno volal cestujúci na dispečing a čakal ma nedočkavo tu v Žiline na nástupišti. Samozrejme, potom mi slušne poďakoval,“ dodáva vodič Jozef Medzihorský.

Najproblémovejší cestujúci sú tí, ktorí majú vypité

Aj Ján Pekár, ktorý jazdí na trase Žilina – Lutiše, si za 1,5 roka svojho pôsobenia na poste šoféra zažil svoje. „Je to jednoducho práca s ľuďmi. Predtým som robil v súkromnej firme na nákladných autách. Nakladať a vykladať som síce tiež chodil k ľuďom, akurát potom som sa v kabíne zatvoril a bol som sám. Toto je o niečom inom,“ hovorí a podotýka: „Cestujúci sú fajn, pokiaľ nie sú podnapití. S takými sú len problémy.“ Zdržujú, sú drzí, prípadne nemôžu nájsť peniaze, a keď už konečne nastúpia, veľakrát je to vodič, ktorý musí takýmto nedisciplinovaným cestujúcim robiť ešte aj budíček. Nehovoriac o inej „pamiatke“, ktorá je skôr pre silné žalúdky. Vodič si však svoj autobus aj upratuje. „Moja žena by s tým asi mala problém, ale ja som mal zas problém vymeniť plienku, keď boli deti malé,“ smeje sa.

Práca šoféra je poslaním, musí predovšetkým baviť

Takisto si cestujúci pozabúdajú v autobuse kade čo. Mobily, peňaženky, dáždniky či svetre, nájde sa tu všeličo. Jánovi Pekárovi nedá nespomenúť jedného podnapitého „pacienta“, ako ho nazýva. „Nedávno na šibačky išiel taký, čo v autobuse zaspal a stratil tam peňaženku. Dal som ju kolegovi, nech mu ju odovzdá, ale vtedy nešiel, tak som ho zas vychytal ja. Dal som mu ju, bol rád, schoval si ju. V Lutišiach vystúpil, dívam sa a peňaženka zas spadnutá. Tak znova ju stratil!“

Už ho aj prišli v sobotu v noci domov otravovať, nech ide otvoriť autobus, že tam čosi zabudli. Pán Pekár sa len pousmeje: „Niekedy to je ťažko. Ale odmalička ma baví robota šoféra a táto robota ma teší. To, že si zajazdím, aj že sa stretnem s ľuďmi, či už cestujúcimi alebo kolegami,“ dodáva na záver.