Keď priateľstvo prekoná všetky prekážky: Pani Anna zo Stráňav si 50 rokov dopisuje po rusky s kamarátkou z Nemecka

Anna Holešová
•
07 február 2022, 16:20

Vzdialenosť, čas, choroby a starosti – to sú prekážky, ktoré stoja v ceste mnohým priateľstvám. Koľkí z nás by si vôbec vybavili tváre či mená detí z letných táborov pred piatimi či desiatimi rokmi? Tak, ako deti postupne dospievajú, ich cesty sa rozchádzajú. Stále však existujú silné priateľstvá, ktoré vznikli ešte v detstve a trvajú desiatky rokov, často aj napriek tomu, že sa ľudia nestretávajú.

Pani Anna pochádza zo Strečna, no momentálne býva aj s rodinou v Stráňavách. Keď mala len 16 rokov, spolu s kamarátkou sa zúčastnili výmenného pobytu v Tatranskej Lomnici. Tu sa stretla s Doris – mladým dievčaťom z Nemecka, ktoré jej pripadalo ako spriaznená duša.

Rozhodli sa preto svoj vzťah udržať aj po tom, ako sa vrátia domov. Začali si písať listy a posielať fotky, neskôr aj drobné darčeky pre rodinu. Keďže jediná reč, ktorú obidve dievčatá ovládali, bola ruština, každá z nich má dnes doma desiatky listov v tomto jazyku.

Galéria: 13 fotiek

Pobyt, na ktorom sa dievčatá stretli, sa odohral druhý júlový týždeň v roku 1971. Minulé leto teda listové priateľstvo Anny a Doris oslávilo už 50. výročie. Za ten čas spolu ženy zdieľali radosti aj starosti a dodnes o sebe hovoria ako o najlepších priateľkách. Pani Anna dúfa, že ich deti budú v tejto nádhernej tradícii pokračovať.

V rozhovore s pani Annou sa dočítate:

ako jej priateľstvo s Doris začalo,
aké prekážky spoločne prekonali,
či sa dámy ešte niekedy stretli,
čo im toto priateľstvo prinieslo,
či v takejto komunikácii plánujú pokračovať.

Kde ste sa s Doris stretli a ako začalo vaše priateľstvo?
Začalo to tak, že sme aj s kamarátkou Alenkou, ktorej mama robila kuchárku v železničnom učilišti, mali dvojtýždňový výmenný pobyt v Tatrách. Nemci vtedy prišli sem a zase naši išli na výmenu tam. Bolo to v Tatranských Matliaroch v júli 1971. Moja kamarátka Alenka si vtedy vymenila adresu s Annely a ja zasa s Doris. Na väčšine fotiek Doris nemám, lebo vždy fotila ona. Kdeže by sme my mali foťák, to len Nemci. Vlastne tak to celé začalo – tým, že nám poslala fotky.

Odvtedy si píšete už viac než 50 rokov. Prečo si všetky listy píšete v ruštine?
Pretože my sme sa učili po rusky od štvrtého ročníka a oni mali tiež ruštinu povinnú. Keďže to bolo východné Nemecko, tak sme nemali problém sa po rusky rozprávať. No a ja som nevedela po Nemecky, tak sme si sadli s tou ruštinou. Ale všelijako sme sa tam rozprávali, aj rukami nohami, no dohovorili sme sa. Doteraz, tým, že to stále používame, tak som nezabudla ten jazyk. Zobrali sme si adresy a proste sa začalo písať. Človek by ani neveril, že to tak dlho vydrží, ale stalo sa.

Píšete si úplne o všetkom?
Áno, o všetkom, o živote. Oni žijú tak ako aj my. Všetko, čo prežije, o tom mi napíše, aj fotky mi pošle, seba s manželom, ako rastú detičky, akú má krásnu záhradu aj to, akú majú kuchyňu. Za nič sa nehanbí. Zo začiatku písala len aké je počasie, také jednoduchšie veci, čo rozumiete. Nepísala zložitejšie vety. Hneď v prvom liste som sa jej pýtala, ako sa jej páčilo v Československu a tak podobne. No koho by to napadlo, že si budeme 50 rokov písať. Všetko ide s nami – aj starosti, aj radosti, aj problémy v každej rodine.

Mám to dvojmo, pretože keď má ona starosti, aj mňa to trápi. Všetko s ňou zdieľam, aj to, aké prekonala choroby. Ona sa vydávala neskôr ako ja, mala 34 rokov a bola chorá. V roku 2000 mala ísť na operáciu mozgu. Doslovne mi napísala, že má tumor. No a ona tú operáciu nakoniec odmietla a žije. Keď sa jej narodil syn, jej muž bol rok doma a rok vychovával toho chlapca, ona bola rok v nemocnici. Taká bola chorá, ale zvláda to, takto žije, tak pomáha, asi všetci svätí ju ochraňujú. Ona je strašný dobráčisko, pomáha všetkým. Mamička aj sestra jej zomrela na rakovinu. Toľko toho prežila a ona mi všetko napíše, nehanbí sa. Aj o rodine, aj o problémoch.

Galéria: 13 fotiek

Ako často si píšete?
Ako kedy, keď je zdravá a má čas, tak napíše. Niekedy raz za mesiac. Keď bola napríklad ten rok v nemocnici, nepísali sme si, takže som nevedela, čo sa stalo. No napriek všetkému sme nikdy ani jedna z nás nepovedali rodine, aby napísali za nás.

Povedali by ste, že ste najlepšie priateľky?
To určite sme. Keď už začali moje deti chápať, tak sa vždy tešili, že napísala teta, lebo ona im aj darčeky posielala. To si musíte s niekým úplne sadnúť, s niekým, kto je normálny. Ani s tou Alenkou sa nestretávam, ona býva v Priekope a väčšinou sa stretneme len na cintoríne, ináč neviem o nej – ani koľko majú detí, ani nič. Viac viem o kamarátke z Nemecka ako o tej odtiaľto. My s Doris sme kamarátky na celý život a celým životom sa takto sprevádzame. Teraz v lete to bolo 50 rokov.

Stretli ste sa ešte niekedy?
Boli sme ju navštíviť, raz, v 90. rokoch. Len tak sme sa vybrali, lebo muž bol železničiar a oni mali voľné lístky, takže sme cestovali až do Nemecka vlakom zadarmo. Doviezli sme sa k nej taxíkom, a potom sme zistili, že to je hneď za rohom. Zostali sme tam 4 dni, len ja s manželom. Jej syn mal 6 rôčkov, keď sme tam boli. Keď sme odchádzali, jej synovec sa mi hodil na krk až som chcela plakať. Aj s jej babkou sme sa stretli, vtedy ešte žila. Doris tu odvtedy nebola. Písala som jej, lebo sa mi 11. júna syn žení. Chcela som ju pozvať, no ona povedala, že v žiadnom prípade, kvôli covidu. Ona sa bojí kvôli svojmu zdravotnému stavu. Jej muž tiež nemôže, lebo keď robil v západnom Nemecku, niekde v hore, vybuchol pri ňom granát, takže ohluchol. Dobre, že ho nezabil.

Čo ste vtedy videli ako najväčší rozdiel medzi vašimi krajinami?
No oni určite už boli vpredu, už keď sme tam išli v tom deväťdesiatom, tak tie malé deti vo vlaku mali tie svoje hry, gameboye. Takisto jedenie, oni mali tie pekné salámy, tlačenky, syry, koreniny, všetko už vo vnútri, mali tam pekný výber a za lacno. Dalo sa tam najesť v peknom prostredí. Oni majú skôr bývanie drahé. A ešte sú tam naučení, že keď sa dieťa doučí v osemnástich, ide z domu. Nájde si robotu, bývanie a samo sa o seba stará. To nie je ako u nás, že deti žijú z rodičmi. Ja by som nedokázala povedať dieťaťu: „Nechoď mi už do chalupy!“ (smiech).

Vždy ste si písali len listy?
Len listy, žiadne maily ani mobily. A takisto aj fotografie mám z obyčajného foťáku. Ja potrebujem tú fotku. Nebudem hľadať v mobile fotky z pred dvadsiatich rokov. Toto máme stále, môžeme si to chytiť do ruky a aj moje deti to budú mať, nestratí sa to. Posielame si aj balíčky, hlavne teda deťom. Tým malým dievčatkám, keď sa narodili, som kúpila malé zlaté prívesky, aby sa zmestili do dopisu. Ona tiež väčšinou posielala deťom. My sme si medzi sebou neposielali nič, ale deťom už áno. Keď sme tam boli, tak sme nakúpili šampanské, Becherovku, už ani sama neviem, s čím všetkým sme tam prišli. A keď sme išli odtiaľ, si predstavte, že nám vyhádzali všetky tašky. A muž mi vraví: „Buď ticho, lebo nám zoberú aj to, čo máme!“ A ja som to nechápala, ale tam sa to stáva. Len deťom sme niesli nejaké čokoládky a tak, ale pre mňa to bolo veľmi ponižujúce.

Čo vám toto priateľstvo prinieslo za ten úctyhodný čas?
Jasné, že je to pekné, každý jeden dopis človeka vo vnútri až tak poteší. Keď ho tam vidím, tak mi je až dobre, vždy sa tak veľmi teším. A zakaždým je to prekvapenie, lebo nikdy neviem, kedy príde. Proste to ide s nami, je to prirodzené. Ja nemám sestru, iba troch bratov, takže ju mám aj ako bútľavú vŕbu. A, samozrejme, som bola aj pyšná v tej dobe, že si píšem s Nemkou.

Plánujete si písať aj naďalej?
Ja si neviem predstaviť, že by som to ukončila, to nás musí až smrť rozdeliť. Pokiaľ sa bude dať, ja stále nahováram svojho syna, aby sa dal dohromady s jej synom, s Martinom. Aby pokračovali, možno sa aj navštevovali. Syn vie po nemecky, takže by nemal mať problém. On však nechce, hovorí, že mu nemôže písať, kým sa s ním nestretol. Preto sme k nim chceli ísť aj so synom a nevestou minulý rok v októbri, aj sme sa dali kvôli tomu zaočkovať. Ale ten covid nešťastný, boli samé obmedzenia, tak uvidíme, čo bude tento rok.

Pani Anna zo Stráňav a Doris z Nemecka sú živým dôkazom toho, že niektoré priateľstvá sú nezlomné a pretrvajú celý život. A to aj napriek veľkej vzdialenosti a rozdielnym jazykom.