Štyri príbehy ľudí zapojených do iniciatívy Skutočné obete, ktorú založili sestry zo Žiliny

Iniciatíva Skutočné obete vznikla na podnet dvoch sestier Lucie a Lenky zo Žiliny, založili ju po tom, ako samé prišli o mamu kvôli ochoreniu koronavírusu. Nosnou aktivitou je podporná skupina na sociálnej sieti Rodiny a priatelia obetí Covidu-19, v ktorej si môžu pozostalí vymieňať svoje skúsenosti a lepšie tak pomáhať zvládať traumatický zážitok.

Bola to práve vlastná skúsenosť a nutnosť vyrovnať sa so stratou mamy, ktorá podnietila dvojicu Žilinčaniek k založeniu iniciatívy. Okrem iného sa im už podarilo dosiahnuť, aby štát pri informovaní o aktuálnom stave pandemickej situácie hovoril o obetiach, nie úmrtiach. K tomuto sa zaviazala aj podstatná časť mienkotvorných médií. Za každou obeťou koronavírusu je skutočná osoba s príbehom a tiež trúchliaci pozostalí.

Aktivitou prispela iniciatíva aj k tomu, že po dlhej dobe umožnilo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky navštevovať za prísnych hygienických podmienok a na vlastné riziko ťažko chorých pacientov v nemocnici, u ktorých je predpoklad, že tam pobudnú ešte dobu nad 14 dní alebo im hrozí podľahnutie chorobe.

Vyrozprávanie sa a zdieľanie skúseností, spolu so vzájomnou podporou od ľudí s podobným osudom, je jednou z najvhodnejších ciest, ako aspoň čiastočne zvládať traumatickú skúsenosť. Niektorí členovia skupiny sa vzájomne stretli aj v reálnom živote a pomáhajú si. Nižšie vám vďaka Lucii Ďurajkovej, jednej z dvoch autoriek iniciatívy, prinášame štyri príbehy ľudí, ktorým Skutočné obete pomáha zvládať neľahké životné obdobie.

Michaela

Na začiatok sa zamýšľam nad tým, ako by sa dalo presne opísať, či vystihnúť, čím si prechádza dcéra, keď stráca svojho milovaného otca bez prípravy, bez výzvy ... ako sa dá spracovať všetka tá beznádej, hnev, ľútosť, láska, strach ... azda všetky emócie, ktoré sa striedajú a vy si neviete pomôcť.

Môj otec mal 66 rokov, bol to pracovitý a čestný človek. V živote ma učil hlavne pochopeniu a láske. Teda hodnotám, ktoré sú dnes vzácne. Môj otec nebol žiadne číslo, žiadna štatistika, žiadne úmrtie. Volal sa Milan Dubovský a bol to úžasne dobrý človek plný skvelých nápadov.

Zdravotné ťažkosti mu začali hneď po nástupe do zamestnania, kde sa po čerpaní dovolenky nakazil začiatkom roka od bezpríznakového kolegu. Dostal vysoké teploty a s podozrením na Covid19 som ho objednala na testy. Testy podstúpil o dva dni a vykonaný odber bol s pozitívnym výsledkom. Nasledujúci deň som sa snažila skontaktovať s jeho ošetrujúcim lekárom, ale neúspešne. Nebral telefóny! Rozhodla som sa ho kontaktovať mailom s tým, že otec sa už sťažoval na pocit tlaku na hrudi.

Cítila som, že to nebude celkom v poriadku, tak som opakovane telefonovala do ordinácie, ale nikto nereagoval. Zaslala som teda písomne lekárovi podrobné informácie k zhoršenému zdravotnému stavu. Na mail mi odpovedal a trval na zakúpení domáceho CRP testu. Test však nevykázal žiadne hodnoty, tak som lekára opakovane kontaktovala s touto informáciou a očakávala som nasadenie antibiotík. Nepoznala som v tej dobe postupy, pochybujem, že obvodný lekár vedel, čo má robiť. Bolo jednoduchšie sa zabarikádovať v ambulancii a alibisticky reagovať na požiadavky svojich pacientov, ktorí boli v bezprostrednom ohrození svojho života. Môj otec v ohrození života už v tom čase určite bol.

Mal vysoké teploty, ležal, tlak na hrudi, bez kašľa, znížená saturácia pod 90, a aj napriek tomu mi opakovane lekár odpísal, že trvá na tom, aby si CRP test urobil ešte raz. Takto sme zabili dopisovaním 4 dni. Test mu neukázal opäť žiadnu hodnotu, ale lekára som následne informovala o pozitívnom výsledku. Klamala som ... Odpísal mi, že navrhuje nasadenie 3 dňových antibiotík. NAVRHUJE!!! V deň, kedy už tlak na hrudi bol výrazne silnejší, vysoké teploty boli už 7 dní, saturácia už trvalo nízka, sme už privolali sanitku. Odviezli ho do nemocnice. V ten deň nám aj oznámili nález, ktorý potvrdil ťažký obojstranný zápal pľúc. Začal sa boj o život! Dýchanie sa rapídne zhoršovalo každou hodinou. Ten strach, ktorý musel cítiť ... tie myšlienky, ktoré mu chodili hlavou, tá beznádej, ktorú musel vnímať. Ťažko sa mi to len píše. Na pľúcnej ventilácii bol napojený 2 týždne.

Do nemocnice sme volali 2x denne. Každý deň som mu posielala správy, ktoré si už neprečítal. Aby bojoval, aby dýchal, že ma tu nemôže takto nechať, že ho potrebujem, že to bez neho nezvládnem, že ho ľúbim ... Popri tom som sa snažila dostať k všetkým dostupným liekom, ktoré boli schválené na použitie, avšak jeho stav bol už v štádiu, kedy to bolo vraj beznádejné. Zdravotný stav sa aj napriek snahe lekárov každý deň zhoršoval. Musela som niečo urobiť! Rozhodla som sa napísať mail riaditeľovi nemocnice. Dňa 4.2.2021 kontaktovala nemocnica moju mamu, aby som sa dostavila do nemocnice za lekárom. So strachom a obavami som tam prišla a priviedli ma k dverám, kde ma čakali 3 sestričky a oslovovali ma krstným menom. Bolo to zvláštne, nevedela som, čo sa deje. Zamrzla som v sekunde, ako ma začali obliekať do sterilných nemocničných plášťov.

Ja som sa tam dostala ... k môjmu drahému otcovi. Pocity neskutočného strachu, paniky, rešpektu, neistoty, či to vôbec zvládnem. Môj milovaný otec tam nehybne ležal napojený na prístrojoch, trčali z neho samé káble, hadičky, pľúcna ventilácia za neho hlučne dýchala, triasla s ním. Chytila som ho plná sĺz a výčitiek za ruku, pobozkala som ho a pokúsila som v sebe nabrať všetku silu a byť mu oporou. Byť tam pre neho. Asi niečo cez hodinu som mu rozprávala, ako som na neho veľmi pyšná, ako veľmi ho ľúbim, že mu za nás ďakujem, ako sa celý život o nás s láskou staral. Že som mala v živote to najväčšie šťastie, lebo som mala za otca toho najúžasnejšieho chlapa na svete. Že sa nemusí ničoho báť, pretože som tu s ním a držím ho za ruku. Sľúbila som mu, že sa o mamu postarám, aby sa nad tým netrápil a svoj sľub dodržím. V ten deň, 4.2.2021 môj otec zomrel. Verím, že na mňa čakal.

Každý deň to mám pred očami, každý deň prosím o odpustenie. Mala som urobiť viac! Keby som čo i len tušila, že to môže takto dopadnúť. Covid mi zobral jedného z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Nedokážem prestať na to myslieť, čo keby ... čo keby dostal lieky skôr? Prečo som viac nebojovala, neverila, veď on za mňa bojoval celý život. Tá predstava, že už ma viac neobjíme, neusmeje sa ... výčitky ma sprevádzajú denne ... zostala len bolesť, hnev a smútok.

Tieto emócie a výčitky ma sprevádzajú denne.  Kým som však nebola súčasťou skupiny Rodiny a priatelia obetí Covidu -19, o ktorej som sa dozvedela z novín, bolo to ďaleko horšie. Neváhala som ani minútu a hneď som ju vyhľadala a pridala som sa. Pri čítaní všetkých tých príbehov, tej neskutočnej bolesti, som si uvedomila, že nie som sama. Že som s mojím drahým otcom mala možnosť sa rozlúčiť, objať ho, poďakovať či pobozkať. Že za každým príbehom je veľa bolesti a trápenia a snažíme si pomáhať navzájom.

Vďaka Lucke a jej sestre nie som jediná, vďaka týmto dievčatám sa dokážem už pozrieť aspoň dopredu. S veľkou odvahou bojujú za našich blízkych. V skupine nám pomáhajú aj psychologičky, ktoré väčšina z nás aj potrebuje. Sú dni lepšie, ale aj horšie ... ale viem, že akýkoľvek deň mám, môžem sa obrátiť na túto skupinu, na priateľov a pochopenie, spolupatričnosť, či povzbudenie tam nájde každý jej člen.

Môj otec sa volal Milan ... nebol číslo, ani úmrtie ... bol to manžel, môj drahý otec, dedko, brat ... bol milovaný člen rodiny! Spomínam na Teba s láskou a vďakou

Lucia

Mesiac február bol najhorší v mojom živote. V priebehu 48 hodín som prišla o oboch rodičov. Najprv o mamku (63 rokov), a neskôr aj o ocka (65 rokov). Moji rodičia chceli žiť a chceli tu byť ešte pre svoje malé vnúčatá. Bojovali ako len mohli, no covid ich úplne zničil.

Ocko bojoval s covidom 22 dní, od začiatku mal silné bolesti hlavy, horúčky, na 7. deň skončil v nemocnici. O päť dní po ňom tam skončila aj mamka, tá už po troch dňoch bola napojená na umelú pľúcnu ventiláciu. Netrvalo to ani päť dní a svoj boj prehrala. Ani nie do 48 hodín na to zomrel aj môj ocko, keďže ho ani len nepripojili na umelú ventiláciu. Doslova vyčerpal svoje rezervy.

Onedlho to budú 4 mesiace, čo moji rodičia zomreli. Smútok, žiaľ, beznádej, že už ich nikdy neuvidím, sú stále väčšie. Keďže som nemala možnosť sa s nimi rozlúčiť a nemohla som ich ani len poriadne dôstojne pochovať, o to viac ma bolí, ak si niekto robí “srandu” z covidu. Tá “chrípôčka” úplne zničila mojich rodičov, ktorí by tu inak boli pre nás ešte veľmi dlho :( Avšak myslím si, že ak by moji rodičia dostali zdravotnú starostlivosť hneď od začiatku, tak takto to dopadnúť nemuselo.

Skupinu som našla náhodou na sociálnej sieti, asi mesiac po smrti mojich rodičov. Som za ňu veľmi vďačná, keďže sú tam ľudia, ktorí si zažili to isté, čo ja. Vedia sa viac vžiť do mojich pocitov, sú mi oporou, pretože človek, ktorý to nezažil, to nikdy nepochopí.

Monika

Ocino Jozef. Človek s otvorenou mysľou, láskyplným a obetavým srdcom. Bol veľmi starostlivý, veľmi ľúbil našu maminu, nás deti a nesmierne si užíval vnúčikov. Odišiel nečakane a veľmi rýchlo. Zdravý, silný, vitálny muž, ktorého pandémia zmohla za 6 dní od pobytu v nemocnici vo veku 66 rokov. Tá bezmocnosť a strach, keď neboli povolené návštevy, smútok a žiaľ z toho, že sme nemohli byť pri ňom v jeho posledných chvíľach života, sú veľmi ťaživé a bolestné.

V deň, keď zomrel, som s ocinom telefonovala a bola poobede “za ním na návšteve” pred dverami nemocnice. Poslali sme mu spolu s jeho osobnými vecami aj napísaný odkaz so slovami, že ho veľmi ľúbime a nech sa drží. Aj keď to vedel, chcem veriť, že si odkaz prečítal, lebo večer ho zaintubovali a ráno nám už neodpovedal na SMS… Ostalo ticho a prázdno… Veľmi nám chýba. Navždy máme v mysli, žiaľ, už len krásne spomienky, na nášho nenahraditeľného ocina Jozefa. Ďakujeme za všetko, oci.

Tiež vďaka aj lekárom v nemocnici v Žiline, že pri každodennom podávaní informácií o zdravotnom stave nášho ocina, boli veľmi vľúdni a empatickí. Facebook kontakt na skupinu mi poslala moja kamarátka, ktorá neprišla o nikoho blízkeho, ale vedela, že mne zomrel ocino na COVID, tak ma kontaktovala. Ľudia, ktorí si neprešli týmto nesmierne ťažkým a ojedinelým pandemickým obdobím pred, po a aj teraz, k Vám môžu byť súcitní a láskaví.

Ale najviac Vás dokáže pochopiť človek, ktorý si bytostne touto strastiplnou cestou prechádza. A práve o tom je naša komunita. Skupina ľudí, ktorí sa síce navzájom nepoznajú, ale v pocitoch a prežívaní sú si veľmi blízki. V skupine nám pomáhajú aj pani psychologičky, ktoré nám zdieľajú informácie ako zvládať spleť emócií nad stratou našich najbližších.

Miroslava

Keď sa na Slovensku začiatkom jari 2020 vyskytol koronavírus, zavreli sa školy a škôlky, obchody, reštaurácie, služby a zakázalo sa stretávať, ani vo sne nikomu v mojej rodine nenapadlo, ako bytostne sa nás to celé dotkne. Cítim sa mimoriadne hlúpo a trápne, keď si spomeniem, že najviac ma vtedy trápilo, kedy sa tie obchody otvoria, kedy z tvárí zložíme tie otravné a nepraktické “handry” a kedy sa už budeme môcť opäť normálne stretávať.

V tretí deň mimoriadnej situácie oslávila moja staršia dcéra štvrté narodeniny. Moja drahá mamina jej cez videohovor blahoželala a plakala, že jej je ľúto, že na oslave nemôže byť a verila, všetci sme verili, že piate narodeniny už oslávime ako sa patrí. Ani v tom najhoršom sne sme si nevedeli predstaviť, že pri dcérkiných piatych narodeninách budú chýbať až dvaja ľudia. Prvú vlnu, jar a následne leto sme prežili bez toho, aby sme si silu covidu uvedomili a čo len pripustili.

Na jeseň znova…  Pozitívni, znova zavreté obchody, školy, zákazy, obmedzenia, dokonca testovanie a, bohužiaľ, už aj veľa mŕtvych, a to nie “len” starčekov z domovov dôchodcov. Tesne pred Vianocami to akosi nabralo na obrátkach, zrazu boli pozitívni aj “reálni” ľudia, ktorých osobne poznáme, ba dokonca tamten aj zomrel, susedovho švagra bratranec, strýkov kolega a pán z vedľajšie ulice. Pár dní pred vianočnými prázdninami bola pozitívna aj dcérina pani učiteľka zo škôlky, preto sme mali nariadenú karanténu. Neprišli sme na narodeniny mojej maminy, aby sme nenakazili ani ju, ani ďalších, najmä 81 ročnú babku. Opäť slzy cez videohovor, ako jej to je ľúto.

Medzi sviatkami nám karanténa skončila a po negatívnych testoch sme sa zhodli a rozhodli, že nič nebráni tomu, aby sme sa celá rodina šírinou stretávali, ako u nás bolo roky zvykom. Bez toho Vianoce a Nový rok nemôže byť. V silu covidu sme už verili, ale ešte nie dostatočne na to, aby sme sa ho aj báli. Veď keby aj náhodou, tak horúčky predsa vyležíme, je tam toho… Silnejšia chrípka. Žili sme si po svojom, nijaké nariadenia nás nevyviedli z miery.

29.12.2020, v deň keď som sa s mojou maminou naposledy fyzicky stretla, objala a pobozkala, na mňa večer prišla náhle taká čudná únava, bolesť celého tela a triaška. Nie klasická únava, ale taká, ako býva pri chrípke. Mala som len trochu zvýšenú teplotu. Dala som si Paralen, čaj a šla som spať. Ráno som bola ako rybička, ani náznak nejakej choroby, tak som večernú epizódku pripísala celkovej únave, vyčerpanosti, stresu, nedostatočnému spánku kvôli mladšej dcérke.

1.1.2021. Prvý tohtoročný telefonát. Od maminy. Vraj nechoďte k nám, mám horúčku 38,6. Babka má 37,2 a Marián (maminin brat, slobodný, ktorý žil s babkou) 37,3. Moja reakcia: “Jééééžišmária.”  Mamina: “Ale čo sa bojíš, to je chrípka, to vyležím.”

Pokoj na duši som však nemala. Babka a strýko boli hneď fit, ale k mamine sa pridal o dva dni aj otec. Keď na ďalší deň volali obvodnému lekárovi, asi sa nikto nebude čudovať, keď napíšem, že ich oboch poslal na test. V horúčkach prešli všetky MOMky v meste, aby napokon vyše hodiny čakali tam, kde mali pocit, je najmenej ľudí. Výsledok: obaja, mama aj otec pozitívni. Výsledok testu oznámili obvodnému lekárovi. Ten, ako inak, im kázal dávať si od teploty Paralen a od kašľa Stoptussin. Nuž, tak sa teda kurírovali.

Ocino, zdravý, štíhly športovec, bol bez teploty za dva dni. Babka a strýko (tí na testoch neboli) už aj zabudli, ze mali zvýšenú teplotu. Najhorší priebeh mala mamina, ktorá stále teplotovala nad 38.  Stále spala, bola unavená a bolelo ju celé telo, čiže stále pomerne ľahký priebeh, taká dlhšia chrípka. Pri príbehoch, ktoré som si čítala na internete, si hovorím, chvalabohu, že len teplotuje, obzvlášť pri jej nadváhe. Hovorilo sa, že najviac fatálny býva covid u starých, chorých, obéznych a diabetikoch. Každý deň sme si niekoľkokrát volali, niekedy len cez telefón, niekedy aj cez video. Oco bol fit. Mama ako na hojdačke. Po Paralene jej teplota klesla, ale celý deň ležala a veľa spala. Kašeľ mala minimálny, pocit dusenia žiadny.

Na deviaty deň tohto trápenia večer mi bolo divné, že mamina nie je online. Ešte divnejšie mi prišlo, keď mi zavolal ocino. Za dvadsať rokov, čo máme mobily, mi otec volal dokopy možno desaťkrát. “Mirka, mne sa to nezdá, ona stále spí.” Utešila som ho, že je to pri covide normálne a že deväť dní horúčkuje, tak je z toho unavená a spí. O chvíľku mi volá zas. Cez videohovor. Mamina vyzerala zle, akosi zmätene, aj sa mi zdalo, že hovorí trochu z cesty, napriek tomu som ho utešovala, že je len vyčerpaná z choroby.

Ráno okolo piatej jej volal 155, pretože jej teplota vyskočila na 39,5, prestávala reagovať a hlasno dýchala. Kázali mu robiť jej studené zábaly. Keď už nereagovala vôbec, zavolal 112. Tí prišli, vzali ju do nemocnice a povedali otcovi, že ich zavolal o päť minút dvanásť, vraj by sa bola zadusila. Vzali ju len v nočnej košeli a župane. Bez vecí, papúč a telefónu. A mali sme čakať, až sa nám ozvú. A týmto sa začal najhorší týždeň môjho života.  Za dôležité pokladám spomenúť, že sama v nemocnici pracujem ako zdravotná sestra a keby som vtedy nebola druhým rokom na rodičovskej dovolenke, s veľkou pravdepodobnosťou by som sama pracovala na covidovom oddelení.

Asi hodinu po tom, čo maminu odviezla sanitka, som preto začala do nemocnice vyvolávať v snahe zistiť, či mama žije, či komunikuje, ako sa má. Podarilo sa mi asi na tretíkrát dovolať kamarátke na centrálny príjem, ktorá ma ubezpečila, že mamina žije, komunikuje, je na kyslíku, a stúpa jej saturácia. Ale nemám sa hnevať, majú hrozne veľa práce a práve resuscitujú 46 ročnú ženu. Neskôr som sa dozvedela, že tá, žiaľ, pred očami mojej mamy resuscitáciu neprežila.

Bol 10. január, zima. Ja som s malou v kočíku prechodila po meste niekoľko kilometrov a vrúcne sa modlila za zdravie a život mojej milovanej mamy. Stretla som kolegu z nemocnice, ošetrovateľa. Ten mi zistil, že maminu už dávajú na oddelenie. Trvalo dlho, kým som zistila, na akom je vlastne oddelení, pretože ako v každej nemocnici, aj u nás bolo covidových oddelení viac. Asi až okolo druhej hodiny poobede nám konečne oficiálne z oddelenia zavolali a kázali nám doniesť pre maminu veci. Otec, ktorého som zažila v najzúfalejšej situácii za 37 rokov, mal za úlohu zbaliť ich. Nakoľko bol stále v karanténe, my so sestrou sme do ich domu ísť nemohli.

Od strachu a zúfalstva nemal ani šajnu, čo má zbaliť, nieto ešte kde by to tak našiel. Nejako sa mu podarilo pohádzať do tašiek to, čo sme mu so sestrou nadiktovali do telefónu. Prišli sme po to a šli do nemocnice. Sanitárka nám povedala, že je to najľahšia pacietka, čo tu momentálne majú a nám spadol kameň zo srdca až na samé dno nohavíc. Ešte väčšia úľava prišla, keď sme cez okno mamu aj videli a rozprávali sa s ňou. Po svojich prišla k oknu a že je v poriadku, o tom nás utvrdil aj fakt, že už stihla prebrať, čo má v taške a ponadávať na oca, že ju zbalil zle :)

S pocitom, že je mama už v dobrých rukách a na ceste k uzdraveniu, sme sa pobrali domov a odvtedy už sme boli stále v kontakte cez telefón. Myslela som, že som práve prežila najhorší deň svojho života, večer poďakovala Pánu Bohu, že nám mamu zachránil a spokojne zaspala.

Ráno ma čakalo nepríjemné prekvapenie, keď som zistila, že ešte večer odviezla záchranka aj uja Mariána, ktorý sa náhle z ničoho nič začal dusiť. Keď sme sa snažili dovolať sa do nemocnice a popýtať sa na jeho stav, odpoveď podráždenej lekárky bola: “Zatiaľ žije.”  Pre nás bolo prekvapenie, že má vôbec covid, nakoľko mal iba jedenkrát mierne zvýšenú teplotu a nekašľal. Bolel ho chrbát, neskôr vysvitlo, že to boli obličky.

Nevedeli sme, či to bola sarkastická odpoveď, lebo sme si ju dovolili vyrušiť, alebo to myslela vážne. Napriek tomu sme boli vďační, že sú obaja pod dohľadom. Obaja mali ťažký obojstranný covid pozitívny zápal pľúc s predpokladanou dlhou a ťažkou liečbou, ale u mamy so zlepšujúcimi sa laboratórnymi parametrami a nálezom na pľúcach. S mamou sme volali niekoľkokrát denne, aj sme za ňou chodili pod okno. Do smrti však budem ľutovať, že som ani raz nezavolala Mariánovi (lebo nosil načúvací strojček a bol problém sa s ním rozprávať “normálne”) a že som za ním nešla pod jeho okno (lebo mal posteľ otočenú tak, že do okna nevidel).

V stredu, po troch dňoch hospitalizácie, nám večer zavolali, že Marián zomrel. Chápete? Jedného večera odvezie záchranka do nemocnice “zdravého” človeka a ten o tri dni zomrie. Len tak. Z ničoho nič. Môj ujo. Náš Marián. Sám deti nemal, ale za nás, svoje netere a synovca, a za naše deti, by dýchal. Bol náš druhý otec, brával nás na výlety, kupoval nám hračky, dával nám peniaze, ľúbil nás.  V sobotu bol ešte v obchode, v nedeľu ho odviezla sanitka a v stredu zomrel. Keď mi to zavolal ich tretí súrodenec, môj ďalší strýko, mala som na spamätnie sa pár minút. Vedela som, že keď sa to dozvie mama, bude s ňou zle-nedobre. Po troch dňoch optimizmu som sa reálne zase začala báť, že mama zomrie, že ju zadusí smútok za milovaným bratom a strach o seba. Rýchlo som kolegyni, ktorá práve robila, napísala, aby to mame nehovorili. Chceli sme si premyslieť, ako jej to oznámime.

Neviem slovami vyjadriť, čo som v tú noc prežívala. Len viem, že ešte nikdy som nezažila nič podobné. Manžel bol v nočnej, čiže som bola sama s deťmi. Vonku nádherne tichúčko snežilo, ja som chodila od okna k oknu. Neplakala som, ale prosila som Boha, nech mi mamu neberie a prosila som Mariána o odpustenie, že som sa s ním nerozlúčila a o to, aby mamu poslal späť, keď ju uvidí prichádzať. Na druhý deň mal ich tretí brat ťažkú úlohu - vziať Mariánove veci z nemocnice, vybaviť pohreb a oznámiť to ich 81 ročnej mame, mojej drahej babke. Zvládol všetko. Nakoniec sme si nechali oznámiť to mojej mame. Poprosili sme personál, aby za ňou šli, nech pri tom nie je sama, keď jej zavoláme. Lekárka sa rozhodla, že jej to povie sama. Neskôr sme zistili prečo - zavčasu ráno zomrela pani z jej izby a takmer to nezvládla. A teraz ako má zvládnuť, že zomrel jej brat?

Chúďatko naše, myslela si, že je prvá, kto to vie a začala nás všetkých obvolávať. Zavolala aj mne. Spadol mi kameň zo srdca, keď som počula, že to na moje prekvapenie nesie celkom statočne. Keď sme zložili, konečne som sa od úľavy rozplakala. Dcérka sa ma opýtala, prečo plačem. Povedala som, že zomrel ujo Marián. Moje zlaté zareagovalo: “A koho teraz bude mať prababka za muža?”

Ako posledný sa to dozvedel môj otec, ktorý sa takmer zosypal od strachu o mamu. Opäť som si myslela, že som práve prežila najhorší deň života. Opäť som zaspávala so smútkom za Mariánom, ale s vďakou, že mama a babka to nesú statočne. Trošku zlom nastal na ďalší deň. Ráno chceli maminu v zlepšenom stave prepustiť, ale klesla jej saturácia, tak si ju ešte nechali. Večer mi sestra volá so strachom, že mama sa jej nezdá a rozpráva z cesty. Zavolala som a naozaj, nielen, že rozprávala z cesty, ale nevedela si spomenúť na slovíčka. Pripisovala som to tomu, že jej asi dali niečo na ukľudnenie vzhľadom na to, čo prežila.

Na druhý deň sme mali pochovávať Mariána a možno ťažko nesie, že tam nemôže byť. Najhorší deň zivota som zažila na druhý deň.

Ráno o ôsmej mi zavolal otec: “Mirka, mamina asi umiera. Teraz mi volala. Ježišmária, ježišmária… “ Čo nasledovalo potom, ani neviem. Len viem, že som sa hystericky roztriasla a rozvzlykala, zavolala som jej s vedomím, že je to môj posledný rozhovor s ňou, vrieskala som na ňu: mamina ty nie, ty nie, dýchaj, dýchaj, ľúbime ťa. Počula som ju hlasno a ťažko dýchať a bublať kyslík.

Pre istotu som zavolala ešte na oddelenie, aby som si overila, či sa má naozaj zle. Bolo to tak, mala sa zle, zhoršovalo sa to, mali sme rátať s najhorším a prekladať ju neplánovali. Zavolala som ešte ocovi, sestre a ujovi, aby sa všetci modlili za umierajúcu maminu.

Sadla som si a tak, ako vtedy, som sa nemodlila ešte nikdy v živote. Dalo mi to silu zmieriť sa s neodvrátiteľným. Kolegyňa mi medzitým napísala, že mamina je pri vedomí, ale nechce komunikovať a jej stav sa zhoršuje. Obliekli sme sa a šli sme sa naposledy rozlúčiť s Mariánom. Čakali sme na najhoršie. Napriek tomu, že v tom čase malo byť na pohrebe len 6 ľudí, prišlo ich tam dobrých 50. Všetci sme sa tam vyobjímali a navzájom podporili. Podarilo sa mi aj osloviť kňaza, či by nám nevedel zabezpečiť, aby mamina dostala sviatosti, keď už Marián zomrel bez nich.

Odišli sme všetci domov a čakali na najhoršiu správu v živote. Telefón mi zazvonil asi o dve hodiny. Volala sestra. Zdvihla som s hlbokým nádychom, opretá o stenu. “Mirkaaa…. “, plače sestra, ale počujem, že to nie je plač smútku ale akoby plač úľavy. Žeby sa jej uľavilo, že sme sa už konečne dotrápili? “Mirkaaaa, my sme to nevydržali a išli sme sa sem pozrieť. Mamina sedí na posteli a hompáľa nohami. Zdrbala ma, že nemám čapicu, že je vonku zima. Videli sme sa, sestrička nám zdvihla žalúzie, aby sme sa lepšie videli a dlho, dlho sme sa rozprávali. Je v poriadku, už som volala aj ocinovi. “ Zatočila sa mi hlava, nevedela som, či sestra neblúzni, pre istotu som si vypýtala k telefónu aj jej priateľa, či mi to potvrdí. Bolo to tak. Roztriasla som sa úľavou, že som nemohla chodiť. Na to sme sa ešte dozvedeli, že prijala aj sviatosti. Keď mi večer zazvonil mobil a bolo na ňom napísané “mamička”, bol to neuveriteľný pocit. Cez kolegyňu sme sa spojili aj cez videohovor (mamina mala starší typ telefónu, kde nebolo možné volať cez kameru), videla celú moju rodinku a opakovala “moje zlaté detičky”.

Nasledoval predposledný deň jej života a poslednýkrát, čo sme sa videli, síce len cez okno nemocnice. Všetko sa zdalo byť v poriadku, že je najhoršie za nami. Pomaly, ale isto sa dostaneme do normálu, mamina príde domov, dlho sa bude liečiť, ale bude žiť.

V jej posledný deň mi opäť zavolala sestra, aby som cez známosti v nemocnici zistila, čo sa deje, lebo maminu chcú vraj prepustiť, ale ona sa na to ešte necíti a bojí sa, že sa jej chcú zbaviť. Okolo štrnástej hodiny mi naposledy zazvonil telefón s tým, že na ňom bolo napísané “mamička”.  “Mirka, som na kyslíku.” “Mamina, veď viem, veď si stále na kyslíku.” Pomyslela som si, že zase hovorí z cesty. Potom mi opäť spomenula, že ju chcú prepustiť, ale bojí sa, že to neudýcha bez kyslíka. Povedala veci ako “uvidíme, čo zajtra” a “veď už som pobalená”. Posledné, o čom sme sa bavili, bolo, že už radšej položí, lebo má slabú baterku. Teraz majú tie slová až symbolický význam.

Nedalo mi to a zavolala som na oddelenie, že sa chcem rozprávať s lekárom. Lekárka si najprv pofrflala, čo ich ruším, oni chcú pracovať a čo sa mám čo na ňu vypytovať, veď jej všetko každý deň hovorí na vizite, tak prečo jej volám ešte aj ja? Odpovedala som, že som sestra z tej nemocnice, kde je momentálne aj ona, a keby som nebola na RD, asi som tam teraz s ňou. Vtedy trošku stíchla a deväť hodín pred maminou smrťou mi povedala, že zápalové parametre sa jej deň za dňom lepšia, pľúca sa jej krásne čistia, akurát ich rozrušil pokles saturácie a určite ju neprepustia prv, než si budú istí, že udýcha bez kyslíka.

Vyčítam si, že som jej vtedy nezavolala, aby som jej povedala, že lekárka ma potešila. Ale keďže jej slabla baterka, nechcela som jej ju vybiť celkom a povedala som si, že jej to poviem večer. Lenže už som to nestihla. Večer mi nezodvihla. Ani o pol hodinu nezavolala, ani o hodinu. A nezdvihla ani sestre a ani druhýkrát. Sestra s priateľom to zas nevydržala a šla sa tam pozrieť. Videli ju, ale nevolali. Sedela na posteli s nohami dolu, ruky zopäté na stolíku akoby sa modlila. A pani vedľa nej hlasno a ťažko dýchala, že ju bolo počuť von, umierala. A mamina sa na to pozerala.

Nemusím opisovať, čo sme prežívali.

Šla som si ľahnúť kratučko pred polnocou. Len čo som si ľahla a prikryla sa, cinkla mi správa v messengeri. Písala mi kolegyňa z covid oddelenia. “Mirka?” Zastalo mi srdce. Rozbil sa mi svet. Zomrela polovica zo mňa. Vedela som, prečo mi píše. Prečo by mi o 00:01 písala kolegyňa z covid oddelenia, s ktorou som si nikdy nepísala, lebo sme sa nestihli spriateliť lebo nastúpila krátko pred mojim odchodom na MD? 

“Bože, Kika, čo sa deje? Zomrela?”

Tých pár sekúnd, čo mi odpisovala, bolo nekonečných. “Áno, moja. Úprimnú sústrasť.”

Milovanú maminu sme pochovali týždeň nato, presne 22 rokov po jej svokre, mojej babke, za účasti možno aj 80 ľudí. Mala 61 rokov a jeden mesiac. Chcela vidieť rásť svoje vnučky a stráviť ešte niekoľko rokov s mužom a dcérami. Nemohli sme ju vidieť ani pohladiť, ale mohli sme jej dať do truhly veci. Niekoľko týždňov som myslela, že pochováme aj otca. Naštvaného a vytočeného som ho videla veľakrát, ale zlomeného nikdy. Môj vitálny, energický, športujúci a mladistvo vyzerajúci ocko zostarol o dvadsať rokov, schudol, zošedivel a zvráskavel pred očami.

Som presvedčená, že nebyť mňa, mojej sestry a mojich dcér, boli by už spolu. Niekoľko týždňov sme spolu boli každučký deň alebo niekoľkokrát volali. Myslím, že sa nám hlavne vďaka deťom podarilo ako - tak sa zaradiť do života bez mamy, bez ženy, bez sestry a dcéry. Nikdy ju nikto nenahradí a nikdy neumrie spomienka na ňu, hoci naše duše sú rozbité na milión kusov. Dom je pustý, v kuchyni to nevonia jej úžasným jedlom, záhrada je bez kvetov, naše životy bez tepla a istoty. Zúrim, hnevám sa. Neteším sa z uvoľňovania opatrení. Prečo? Veď moja mama to neprežila.

Kto je zodpovedný za to, že 81 ročná žena pochovala za týždeň dve zo svojich troch detí? Že ujo prišiel naraz o dvoch súrodencov? Že môj otec prišiel o mladú a starostlivú ženu, my o milujúcu a milovanú mamu? Moje malé dcéry o milujúcu babku, pričom mladšia si ju nebude ani pamätať?

Kto môže za to, že ľudia doma horúčkovali niekoľko dní s Paralenom a Stoptussinom, zatiaľčo sa im vyvíjal zápal pľúc? Prečo ambulantní lekári dávali ruky preč, ordinovali cez telefón, ak teda náhodou dvihli? Personál v nemocnici už bol bezmocný, hoci padal na hubu. Ľudia mreli opustení, sami, od strachu. Prečo neboli lieky a starostlivosť? Prečo neboli dôstojné pohreby? Kto dovolil, aby aj pozitívni chodili von? Mal predstavu, koľkí to zneužívali? Pýtam sa, či si to niekto niekedy odpyká a nakoľko verím na Božiu spravodlivosť, tak som presvedčená, že áno. Nám, tisícom pozostalých to už však bude jedno. 

Skupina Rodiny a priatelia obetí Covidu-19 sa nachádza na tomto odkaze.

Covid im vzal mamu. Vďaka sestrám zo Žiliny povolili návštevy a pri pandémii informujú o obetiach, a nie úmrtiach