31. marec 2026 o 09:30 / aktualizované 3. apríl 2026 o 21:45

ROZHOVOR: Kysučanka Alena vytvorila desaťtisíce vajíčok, získala slovenský rekord. Pod 2000 kraslíc za rok nejdem, tvrdí

Kraslice ju očarili náhodou počas víkendu v Tatrách. Dnes ich má na konte desaťtisíce a zapísala sa aj do Slovenskej knihy rekordov. Kysučanka Alena Neslušanová zdobí vajíčka počas celého roka a jej výtvory obdivujú ľudia po celom Slovensku aj v zahraničí.

V rozhovore sa dočítate:

- ako vznikla jej vášeň pre kraslice
- koľko vajíčok ročne vyrobí
- ktoré sú najnáročnejšie na spracovanie
- ako sa dostala k vzácnym labutím vajciam
- či má tradičné zdobenie kraslíc budúcnosť

Ako ste sa vlastne dostali k výrobe kraslíc? Pamätáte si na svoje úplne prvé vajíčko?
Ku krasliciam ma priviedla náhoda. Na víkendovom pobyte v Tatrách som videla v hoteli veľkonočnú výzdobu, ktorej súčasťou boli aj kraslice. Natoľko mi učarovali, že po návrate domov som sa pustila do skúšania, ako si také krásky vyrobiť aj sama. To prvé vajíčko bolo naozaj škaredé, nakoľko som nemala poňatia, aké farby, voskovky a materiál sú najvhodnejšie na túto techniku.

Kedy ste si uvedomili, že z hobby sa stáva niečo oveľa väčšie?
Pre mňa je to vlastne stále veľká záľuba, len prerástla do väčších rozmerov. Venujem sa jej počas celého roka.

Vašimi rukami prejdú každý rok tisíce vajíčok. Koľko ich približne vyrobíte?
Je to individuálne podľa toho, koľko mám času, ale myslím si, že pod 2000 kraslíc za rok nejdem.

Do Slovenskej knihy rekordov ste sa zapísali počtom 2849 kraslíc. Aký to bol moment pre vás osobne?
Bolo to niečo neskutočné. Keď vidíte, že celý rok na niečom intenzívne pracujete a potom to má taký úspech. Keď sme otvárali výstavu a videla som plné stoly naaranžované mojimi krasličkami, na to nikdy nezabudnem.

Pracujete s rôznymi druhmi vajíčok – od prepeličích až po pávie. Ktoré je pre vás najnáročnejšie na spracovanie?
Áno, pracujem s rôznymi druhmi, ale pávie zďaleka nie je to najväčšie. Medzi najväčšie patria vajíčka od pštrosov – emu hnedého, nandu pampového a najväčšieho žijúceho vtáka pštrosa trojprstého. S malými vajíčkami sa pracuje ťažko, nakoľko ich škrupinka je aj tenučká. Ale zas tie pštrosie sú náročné na čas. Ja rada pracujem so všetkými. Z každého vajíčka môže vzniknúť jedinečná kraslica.

Zháňali ste aj labutie vajíčko zo zahraničia. Ako náročné to bolo?
Podarilo sa mi ho zohnať cez kamarátku, ktorá pracovala vo Francúzsku. Tam majú labutie farmy, takže nebol problém kúpiť už vyfúknuté vajíčka.

Máte nejaké vajíčko, ktoré je pre vás výnimočné?
Práve tie labutie, keďže sú u nás ťažko dostupné. Pštrosie, pávie alebo bažantie sú už bežne dostupné vďaka internetu.

Používate techniku madeira a zdobenie horúcim voskom. Ktorá z nich je vám bližšia a prečo?
Tieto techniky sú vlastne veľmi podobné. Keď sa vajíčko navŕta – vyfrézuje, taktiež sa zdobí horúcim voskom. Len to vŕtanie sa dá robiť maximálne hodinku, nakoľko z vŕtania mi po dlhšom čase už brní ruka. Tak potom pokračujem s voskovaním. Ale ani jednu z týchto techník nemám radšej. Bavia ma obe.

Veľkým cieľom je pre mňa aj to, aby si kraslice našli cestu k mladšej generácii..

Koľko času zaberie výroba jednej kraslice?
Túto otázku dostávam často a veľmi nerada na ňu odpovedám. Lebo nikdy nerobím jedno vajíčko. Proces je zdĺhavý a potrebuje kopec času. Vajíčko najskôr navŕtam na jednu dierku, vyfúknem. Aby v budúcnosti kraslica nesmrdela, tak ho vypláchnem. Potom nasleduje maľovanie podkladovej farby štetcom, minimálne v troch vrstvách. Až takto pripravené vajíčko zdobím horúcim voskom. Samotné zdobenie trvá cca 20 minút. Nakoniec každé vajíčko zafixujem lakom, prípadne doň ešte navlečiem stuhu. Pri madeirových krasliciach ešte vajíčko frézujem.

Stáva sa, že sa vajíčko poškodí?
Samozrejme, že sa vajíčka aj rozbijú. Je to stále krehký tovar. Teraz si zvyknem pred prácou vajíčka presvietiť a pokiaľ majú nejako porušenú škrupinku, tak z nich kraslice ani nerobím.

Vaša práca je veľmi detailná a trpezlivá. Čo vás pri nej najviac baví a čo je naopak najnáročnejšie?
Ja pri mojej práci dávam dôraz na detail. Je to samozrejme aj praxou. Pri výrobe bežne počúvam rôzne podcasty alebo TV, ale beriem to len ako kulisu. V prvom rade sa vždy sústredím na danú kraslicu. Ak sa nebude páčiť mne, nemôže sa páčiť ani zákazníkovi.

Chodíte aj medzi deti do škôl a na výstavy. Ako reagujú, keď si to môžu samy vyskúšať?
Aj tento rok som absolvovala niekoľko tvorivých dielní na školách v rámci Žiliny a Kysúc. Deti to majú veľmi radi. Už v mnohých rodinách sa veľkonočné sviatky ani neslávia. Takto majú ešte možnosť nazrieť k našim starým tradíciám a vyrobiť si vlastné kraslice.

Má podľa vás tradičné zdobenie kraslíc na Slovensku stále svoje miesto, alebo oň mladí strácajú záujem?
Stále má svoje miesto. Patrí to k nášmu folklóru a poznám veľa mladých ľudí, ktorým kraslice učarovali. Akurát niektoré techniky, hlavne tie náročnejšie, majú málo nasledovateľov, čo mi je úprimne veľmi ľúto.

Spomínali ste, že by ste chceli do zbierky získať napríklad vajíčko tučniaka. Je to váš najväčší „zberateľský sen“?
Pokiaľ to bude ako zberateľský sen, tak samozrejme by to bolo stále iné vajíčko. Chcela by som zohnať nielen od tučniaka, ale aj bociana, volavky, kormorána, žeriava, kivi alebo ďalších. Oslovujem rôznych chovateľov, ale zatiaľ bez úspechu. Možno raz sa moja zbierka vajíčok zase rozrastie o nové kúsky.

Plánujete prekonať svoj rekord?
Rekordy sú na to, aby sa prekonávali. Rada by som prekonala aj ten svoj, možno už o rok. Určite budem na tom poctivo pracovať.

Kam by ste chceli svoju tvorbu posunúť?
Výroba kraslíc je pre mňa nielen remeslo, ale aj spôsob, ako uchovávať a odovzdávať kultúrne dedičstvo, ktoré má na Slovensku hlboké korene. Svoju tvorbu by som chcela naďalej približovať ľuďom – či už formou výstav, tvorivých dielní. Veľkým cieľom je pre mňa aj to, aby si kraslice našli cestu k mladšej generácii a aby v nich ľudia videli nielen veľkonočnú dekoráciu, ale aj hodnotný umelecký predmet.

Kysučanka Alena Neslušanová z Kysuckého Nového Mesta sa zdobeniu kraslíc venuje približne desať rokov. Za ten čas vytvorila desaťtisíce vajíčok a svojou tvorbou sa zapísala aj do Slovenskej knihy rekordov – za najväčšiu výstavu kraslíc od jedného autora, kde predstavila takmer tritisíc kusov. Jej práce obdivujú ľudia nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.