Postavili sme sa komunistickým praktikám premiéra. Pripomínajú normalizáciu, desí nás to, hovorí žilinský maturant

Študentská klubovňa zo Žiliny sa v posledných mesiacoch výrazne zviditeľnila. Organizuje protesty, diskusie aj výzvy politikom. V rozhovore hovoria o „plazivej normalizácii“, kritizujú diskusie premiéra Roberta Fica so študentmi a vysvetľujú, prečo má podľa nich občianska angažovanosť stále zmysel. O témach sme sa rozprávali so zástupcom Študentskej klubovne Jakubom Filekom.

V rozhovore sa dočítate:

- ako vznikla iniciatíva Študentská klubovňa a čo všetko organizuje
- prečo študenti kritizujú diskusie premiéra so študentmi
- v čom vidia paralely so „normalizačnými“ praktikami
- prečo hovoria o politickom marketingu namiesto skutočného dialógu
- ako fungujú ich vlastné diskusie s politikmi
- či sa stretávajú s kritikou alebo negatívnymi reakciami
- prečo chcú motivovať mladých k väčšej občianskej angažovanosti
- akú budúcnosť Slovenska si predstavujú mladí ľudia

Vaša iniciatíva Študentská klubovňa sa za posledné mesiace výrazne zviditeľnila. Čo sa podľa vás zmenilo od momentu, keď ste začínali, po dnešok?

Začínali sme ako iniciatíva študentov, ktorí napísali otvorený list vláde kvôli zrušeniu 17. novembra ako dňa pracovného pokoja, a študentov, ktorí kriedovali na Hlinkovom námestí v Žiline. Naša činnosť začala v decembri a odvtedy pravidelne organizujeme rôzne akcie.

Začali sme diskusiou s pánom poslancom Františkom Mikloškom, neskôr sme zorganizovali prvý študentský protest pred Novou synagógou. Protestovali sme aj proti spôsobu, akým vedie premiér Robert Fico diskusie so študentmi. Postupne sme pripravili ďalšie diskusie a následne aj druhý študentský protest, tentoraz už spolu s ďalšími tromi mestami po celom Slovensku. Odvtedy sa nám podarilo zaktivizovať veľké množstvo študentov a ukázať spoločnosti, že ani nám nie je súčasná situácia ľahostajná.

Ako študenti sa musíme občiansky angažovať a postaviť sa za našu budúcnosť a lepšie podmienky v našom štáte.

V Žiline ste koncom marca organizovali protest „Zvoníme na poplach“, kde zaznela aj kritika „plazivej normalizácie“. V akých aspektoch vnímate túto normalizáciu?

Bol to práve jeden z tých dôvodov, prečo sme sa rozhodli zorganizovať ďalší študentský protest, a tentokrát okrem Bratislavy a Žiliny aj v ďalších mestách. Normalizáciu vnímame práve cez to, akým spôsobom sa vyvíja situácia v STVR. Vedenie sa rozhodlo prepúšťať zamestnancov, a to z dôvodu, že nesúhlasia s tým, akým spôsobom je verejná inštitúcia vedená. Jedná sa o popredných zamestnancov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj verejnoprávneho média a len kvôli ich názorom už začínajú byť prepúšťaní.

Ďalším príkladom môže byť nedávne udeľovanie cien Radio_Head Awards, ktoré malo byť odvysielané zo záznamu. Kvôli vyjadreniam ocenených, ktorí vo svojich prejavoch kritizovali fungovanie STVR a situáciu v kultúre, sa však napokon kvôli týmto „nepohodlným“ názorom vysielať nebude.

Sú to praktiky, ktoré boli využívané počas hlbokej normalizácie, keď bol pri moci komunistický režim. Táto podobnosť je pre nás študentov priam až desivá, a preto vnímame, že bolo pre nás podstatné postaviť sa proti komunistickým praktikám.

Dôvod, prečo sme sa tak rozhodli, je práve diskusné turné premiéra Roberta Fica so študentmi. Na prvom študentskom proteste sme vyzvali pána premiéra na diskusiu s nami v Novej synagóge v rámci našej iniciatívy, no následne začal chodiť diskutovať on.

Takéto diskusie premiéra so študentmi sú práve niečo, čo vítame, no problémom je spôsob, akým diskusie premiér vedie. V rámci našej iniciatívy diskutujeme s politikmi, pričom pozvania od nás majú či už opoziční, ale aj koaliční politici. Fungujeme tak, že moderátor podáva otázky, no následne je rad na otázky z publika, kedy sa môže verejnosť pýtať na čokoľvek v danom tematickom okruhu, aj kriticky.

Diskusie pána premiéra so študentmi však prebiehajú bez moderátora, začína ich 40 minút dlhým monológom a následne je priestor na otázky pre publikum, kedy však odpovedá vyhýbavo, ak vôbec, a študentom často hovorí zavádzajúce veci, ktoré však nemá kto korigovať, keďže moderátor v diskusii nie je.

Na diskusie však zároveň majú prístup len vybraní žiaci, ktorí sa hlásia vždy pred diskusiou na EduPage, a následne si z nich úrad vlády vyberá, aspoň tak to fungovalo v Trnave, kde boli pozvané tri školy, no z každej si vybrali len 20 študentov.

Sú to praktiky, ktoré boli využívané počas hlbokej normalizácie, keď bol pri moci komunistický režim. Táto podobnosť je pre nás študentov priam až desivá...

Následne si však pán premiér dá vždy po diskusii na Facebook status o tom, ako viedol so študentmi otvorenú a aj kritickú diskusiu, pričom to však nie je pravda, čo je vidno aj zo záznamov, ktoré následne dáva na úrad vlády.

Pán premiér skutočne nejaví záujem diskutovať so študentmi, ale formou „youth washingu“ sa snaží na študentoch robiť politickú kampaň. Presne preto sme sa vybrali či už do Modry, ale aj do Trnavy, aby sme vyjadrili nesúhlas s tým, akým spôsobom pán premiér diskusiu vedie, a zdôraznili, že má pozvanie na diskusiu od nás a ak teda má záujem skutočne diskutovať, tak by mal takéto pozvanie prijať.

Tvrdíte, že diskusie premiéra so študentmi nepôsobia ako skutočný dialóg. V čom konkrétne by mala byť podľa vás taká diskusia iná, aby mala reálny význam?

Mala by byť iná v dvoch veľmi dôležitých aspektoch. V prvom rade by mala byť vedená moderátorom, pretože vo svojich diskusiách sa pán premiér okrem role premiéra a dlhoročného politika pasuje aj do role moderátora, ktorý kontroluje diskusiu. Týmto štýlom sa vôbec nejedná o otvorenú diskusiu, kedy môžu študenti klásť kritické otázky, no práve naopak, zo svojej role moderátora a politika jednoducho takéto otázky zmetie zo stola, a to bez apelu, aby na ne odpovedal.

Majú možnosť prísť len študenti, ktorí sa dostali do zoznamu..

Je to nebezpečné, lebo týmto spôsobom pán premiér ovláda celú diskusiu a nevedie skutočný dialóg. Zo svojej pozície premiéra, ktorý je pri moci takmer dlhšie, ako sú študenti, s ktorými diskutuje, nažive, je to nevyvážené, nefér a nejedná sa o rovnocenný priestor na výmenu názorov.

Ďalší faktor je verejnosť, kedy na diskusiu majú možnosť prísť len študenti, ktorí sa dostali do zoznamu. Ak by mal pán premiér skutočný záujem o dialóg, možnosť prísť s ním diskutovať by mal mať každý študent, ktorý má o to záujem. Takúto diskusiu ponúkame práve v našej iniciatíve, od ktorej má pán premiér na stole pozvanie už viac ako 60 dní.

Na ostatnom proteste v Žiline zaznelo, že existujú „dve Slovenská“ – jedno pasívne a druhé aktívne. Súhlasíte s týmto pohľadom, alebo je to podľa vás príliš zjednodušené?

K tejto problematike sa vyjadril na proteste náš člen Michal Lábaj, ktorý sa však okrem pasivity či aktivity Slovenska venoval práve tým „dvom Slovenskám“, avšak z celého uhla pohľadu. Podľa neho je jedno Slovensko, ktoré verí v právny štát, v demokratické hodnoty a je ochotné sa za ne postaviť.

Druhé Slovensko je skôr pasívne prijíma kroky vlády, aj keď sú na ich vlastný úkor. Osobne si myslím, že je to pravda a že je práve aj našou úlohou motivovať občanov k väčšej občianskej angažovanosti. Pokiaľ sa deje niečo na ich úkor, niečo, čo ohrozuje právny štát či fungovanie demokracie, mali by sa mobilizovať a postaviť sa za svoje práva na námestiach alebo aj vo verejnom diskurze. Preto aj organizujeme študentské protesty, diskusie či ďalšie akcie, aby sme ukázali, že sa to dá.

Súvisiaca téma ROZHOVOR: Už 35 rokov stojí s fotoaparátom v uliciach Žiliny. Verí, že raz budú jeho snímky len spomienkou na temné časy

Kritizujete, že študenti sú niekedy využívaní skôr na politický marketing než na skutočný dialóg. Nemáte obavu, že aj vaše aktivity môže niekto vnímať podobne – ako určitú formu aktivizmu s politickým presahom?

Ako Študentská klubovňa sme nestranícka iniciatíva. Usporadúvame diskusie, kde pozývame politikov z oboch strán politického spektra diskutovať v diskusii s moderátorom a kritickými otázkami aj z publika. Robíme diskusie, aké môžete vidieť aj v televízii či počúvať v rádiu, avšak naživo a pre študentov a širšiu verejnosť.

Nenechávame sa zneužívať politikmi tak, ako to robí napríklad premiér Robert Fico vo svojich diskusiách, kedy sa jedná o politický marketing, ale vytvárame priestor, kde môžu študenti diskutovať, klásť nepríjemné otázky a občiansky sa angažovať.

Vyjadrujeme sa aj k spoločenským témam, ale bez akejkoľvek straníckosti. K témam sa ako študenti vyjadrujeme tak, ako to cítime, bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu či akejkoľvek strany, ktorá by si následne na nás zvyšovala preferencie. Preto si nemyslím, že akýmkoľvek spôsobom môže byť naša iniciatíva využitá na politický marketing konkrétnych strán či politikov.

Snažia sa nás zdiskreditovať napríklad tým, že sme platení opozíciou alebo zahraničím, aby sme údajne podnecovali nenávisť. Je však zrejmé, že to tak nie je.

Naše výzvy na diskusiu má napríklad Robert Fico, Martina Šimkovičová, ale pozvanie má napríklad na stole už dlhšie aj Juraj Gedra, šéf Úradu vlády SR, ktorý mi dokonca osobne v Trnave povedal, že takýto formát diskusií, aký robíme, podporuje. Keď sme ho však pozvali, tak už dlhšie neprichádza odpoveď.

Pozývame aj opozičných politikov, pri ktorých sa nám však nestalo, že by naše pozvanie diskutovať verejne a kriticky odmietli. Uskutočnili sme tak už diskusie s Františkom Mikloškom, Ingrid Kosovou, Jaroslavom Naďom, Alojzom Hlinom a v blízkej dobe sa uskutoční diskusia s Júliusom Jakabom a v procese plánovania je diskusia s Ivanom Korčokom.

Každého sme sa však pýtali kritické otázky, otázky o tom, čo plánujú robiť pre budúcnosť Slovenska a mladých na Slovensku, a taktiež sme sa pýtali kriticky na ich minulé prešľapy či súčasné postoje. Veríme preto, že aj koaliční politici prijmú naše pozvanie, pretože my ako študenti sme s nimi pripravení a ochotní diskutovať.

Stretávate sa v škole aj s negatívnymi reakciami?

Ja ani ďalší členovia sa na našich školách nestretávame s negatívnymi reakciami a osobne som sa paradoxne naživo ani so žiadnou negatívnou reakciou nestretol, a to aj napriek tomu, že na sociálnych sieťach to vyzerá na obrovskú polarizáciu spoločnosti.

Niektorí ľudia označujú iniciatívy ako Študentská klubovňa za „slniečkárske“ alebo progresívne. Ako na takéto nálepky reagujete?

Takéto nálepky prichádzajú väčšinou od ľudí, ktorí nemajú priamo naštudované naše aktivity, nevedia, za čím stojíme, a snažia sa nás zdiskreditovať napríklad tým, že sme platení opozíciou alebo zahraničím, aby sme údajne podnecovali nenávisť. Je však zrejmé, že to tak nie je. Sme plne transparentní v našom fungovaní aj v tom, s akým cieľom organizujeme naše akcie či protesty. Stojíme si ako študenti za tým, čo vnímame, že je správne a za čo sa treba postaviť, a to bez akýchkoľvek vplyvov, či už jednej alebo druhej strany politického spektra.

Máte pocit, že sa vám darí mobilizovať aj študentov, ktorí sa o verejné dianie bežne nezaujímajú?

Áno, či už na sociálnych sieťach, ale aj v našom okolí sa vďaka našej iniciatíve začalo viac študentov zaujímať o verejné dianie do väčšej hĺbky ako predtým. Stále je tu však väčšina, ktorá sa o to z princípu nezaujíma, avšak aj tým, že naša iniciatíva funguje, sa začínajú študenti postupne viac angažovať vo verejnom priestore.

Ak by premiér vaše pozvanie na diskusiu prijal, čo je tá jedna vec, ktorú by ste sa ho chceli spýtať ako prvú?

Osobne by som sa ho spýtal, prečo pre neho ako premiéra nebolo za viac ako 15 rokov jeho vlády školstvo nikdy premiérskou témou, prečo sme tu nevytvorili lepšie prostredie na školách, nespravili potrebné reformy v školstve a nezlepšili jeho úroveň tak, aby sme kvôli možnostiam a kvalite nemuseli odchádzať napríklad do Českej republiky či iných okolitých krajín. Premiéra by sme však na našich diskusiách konfrontovali s viacerými témami a žiadali by sme riadne objasnenie našich otázok.

Ak nebude Slovensko krajinou, ktorá dokáže prilákať mladých ľudí späť zo zahraničných vysokých škôl domov, bude náš štát len ďalej upadať.

Ako funguje Študentská klubovňa „v zákulisí“? Koľko ľudí stojí za organizáciou protestov a aktivít?

Na organizácii našich akcií či protestov sa podieľa množstvo študentov. Sme tím približne 10 ľudí, ktorí pracujú či už na prejavoch, organizovaní akcií alebo diskusií. Sú to študenti, bez ktorých by fungovanie našej iniciatívy nebolo vôbec možné, menovite Michal Lábaj, Phillip Angelov, Alexandra Vršanská, Natália Hakulinová, Dominik Zurovac, Zuzana Šošková ale aj Eliška Pokorná, Marek Alex Képeš, Alžbeta Poláčkova, Katarína Svrčková či ďalší, ktorí sa s nami podieľali na fungovaní iniciatívy. Veľká vďaka však patrí aj Tomášovi Rafovi, ktorý nám vyhotovuje videozáznamy a fotografie a pomáha s fungovaním. Taktiež Marekovi Adamovovi z Novej Synagógy, vďaka ktorému máme priestor na fungovanie.

Máte medzi sebou aj názorové rozdiely, alebo fungujete skôr jednotne?

V našej iniciatíve je priestor na názorovú pluralitu, ktorú členovia vyjadrujú napríklad otázkami počas diskusií alebo aj v prejavoch na protestoch, kde má každý úplnú voľnosť v tom, čo chce povedať. Počas plánovania programu či stratégie fungujeme na princípe dohody a to, čo sa schváli, následne spoločne realizujeme.

Ako by podľa vás malo vyzerať Slovensko o desať rokov, aby ste tu chceli zostať?

O desať rokov by som tu chcel vidieť jasný posun v kvalite vzdelávania, v zdravotníctve či v oblasti kultúry. Ak nebude Slovensko krajinou, ktorá dokáže prilákať mladých ľudí späť zo zahraničných vysokých škôl domov, bude náš štát len ďalej upadať. Na to však treba pre mladých vytvoriť také prostredie – či už školskými reformami alebo zvýhodňovaním mladých na pracovnom trhu. Dnes sa na mladých často pozerá ako na neskúsených, a preto majú problém sa po vyštudovaní na Slovensku zamestnať, kým v zahraničí sa o nich firmy medzi sebou bijú.

Zmeniť treba aj súčasnú politickú kultúru a jasne ukotviť, že Slovensko patrí do EÚ a NATO, a nikdy nie naopak, keďže aj toto sú témy, pre ktoré mladí radšej odchádzajú do zahraničia, kde majú väčšiu istotu medzinárodného ukotvenia štátu. Riešiť bude treba aj bytovú krízu, no netrúfam si povedať, že sa ju podarí za tak krátky čas vyriešiť, ak vôbec.

Ak by sme úplne prestali s občianskou angažovanosťou, ukázali by sme druhej strane, že vyhrala. Musíme preto stále držať protestnú vlajku na barikádach a ukazovať ľuďom pri moci, že ako občania sme stále tu a nenecháme veci len tak.

Možnosti nechávame momentálne otvorené, nikdy nevieme, kam nás vietor zaveje, a preto si ani netrúfam predpovedať, kam sa ako iniciatíva posunieme ďalej. Snažíme sa robiť naše aktivity najlepšie, ako vieme, a dúfame, že sa nám tým podarí zaktivizovať stále väčšie množstvo študentov a spoločne ukázať, že sa ako študenti chceme postaviť za lepšiu budúcnosť.

Niektorí ľudia hovoria, že protesty sa na Slovensku opakujú už desaťročia, no zásadná zmena neprichádza. Čo by ste im odkázali – má podľa vás stále zmysel protestovať?

Vždy má zmysel ukázať, že sme stále tu. Že sa ako občania nevzdávame a nepodliehame apatii zo súčasnej situácie. Protesty nie sú len o tom, aby sme dosiahli zmenu, ale aj o tom, že ukazujeme náš nesúhlas a zároveň tvoríme komunitu ľudí, ktorým záleží na správnom smerovaní Slovenska.

Ak by sme úplne prestali s občianskou angažovanosťou, ukázali by sme druhej strane, že vyhrala. Musíme preto stále držať protestnú vlajku na barikádach a ukazovať ľuďom pri moci, že ako občania sme stále tu a nenecháme veci len tak. Nakoniec prídu voľby a aj protestovaním angažujeme verejnosť, aby k nim prišla a svojím hlasom vyjadrila nesúhlas so súčasným smerovaním našej krajiny.